reklama

Podpaľač - 1. Časť - Nebezpečná Hra

„Hranie sa s ohňom je zlé pre tých, ktorí sa popália. Pre nás ostatných je to nesmierna radosť.“  Neznámy autor

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Skutočnú povahu miesta, ku ktorému kráčal muž v čiernom pršiplášti, poznala len polícia. Navonok budova vyzerala ako bežný priemyselný sklad. Vnútri sa však nachádzalo detašované pracovisko oddelenia forenzných vied Greywellskej polície.

Obrázok blogu

 V tú neskorú hodinu z okien, po ktorých stekala voda širokými cícerkami, sálalo jasnožlté svetlo. Ani to nepôsobilo nezvyčajne. V mnohých podobných skladoch sa často pracovalo do noci kvôli nekončiacemu prúdu nakladania a vykladania rozličného nákladu. Dokonca aj kamery namontované na rohoch skladu a nad hlavnými dverami neboli pri podobných objektoch žiadnou raritou. Muž v pršiplášti o nich vedel. Celý čas kráčal so sklonenou hlavou hypnoticky sledujúc jeho mokasíny čľapotajúce v mlákach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Keď sa dostal k vchodu dostatočne blízko na to, aby to ľudí vo vnútri zaujalo, zašiel ľavou rukou zahalenou koženou rukavicou, hlboko do vrecka pršiplášťa. Kým jeho ruka šmátrala vo vrecku, menšie dvere skladiska skryté v ďalších, mohutných posuvných, sa otvorili aby na neznámeho vrhli oslepujúci lúč svetla baterky postaršieho policajného dôstojníka, ktorý v nich stál. Nervózne zvieral kraj opasku, prstami ohmatával puzdro zbrane a na chvíľu spočinul v kŕči, keď ľavá ruka neznámeho znenazdajky vyšla z vrecka a naťahovala sa priamo jeho smerom. Policajt zovrel rukoväť pištole, no ihneď stisk povolil. Ruka návštevníka ukazovala len svoj policajný odznak, kovovo sa lesknúci v záplave lúčov svetla z baterky. Dôstojník v modrej uniforme si vydýchol a úľavou sa zasmial.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 „Ale ste ma vyľakali. Posiela vás niekto z hlavnej stanice?“

 „To som nechcel,“ povedal muž žoviálne a takmer nepostrehnuteľne nadvihol hlavu aby policajt videl aspoň lesk očí v tvári skrytej kapucňou. Následne odložil odznak späť do vrecka a prikročil k dôstojníkovi. „Nikto ma neposlal... Pokazilo sa mi neďaleko odtiaľto auto, tak som si povedal, že snáď tu bude niekto, kto nie je do áut taký laik ako ja a poradí mi.“

 Policajt mu venoval chápavý pohľad: „Tak to ste narazili na toho pravého, ale dnes v noci som tu len ja s ďalším kolegom penzistom takže to bude musieť počkať do konca služby,“ dôstojník automatickým pohybom pozrel na hodinky, „teda ešte nejaké štyri hodiny.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 „Myslel som si. Nemohol by som vyčkať u vás? Keď už tak leje...“

 „Jasne. Poďte dnu,“ policajt sa ustúpil a podržal dvere mužovi, kým nevošiel úplne dovnútra. Potom za ním zavrel. Hlasný zvuk dažďa nahradilo harmonické klopkanie kvapiek na strechu skladu. Ten však zvnútra vyzeral úplne inak. Väčšinu plochy zaberalo bielou fóliou hermeticky uzavreté pracovisko pre forenzných odborníkov. Zvyšok priestoru pôsobil vedľa sterilného pracoviska až smiešne prázdne a sterilne. Stanovisko strážiacich dôstojníkov bolo v pravom rohu, kde sa za hromadou monitorov skrýval jeden tučný strážnik penzista. Popíjal z plechovky nejakú limonádu a s nohami vyloženými na stole rezignovane sledoval monitory, ukazujúce skrz kamery dianie v sklade aj mimo neho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Muž v pršiplášti zdvorilo čakal kým ho dôstojník zatvárajúci dvere nezavedie k stanovisku a stále si nesklonil kapucňu. Z jej rohov padali v strapcoch kvapky vody na zem ako keď tekutá čokoláda steká po boku torty.

 „Tu už neprší, kolega,“ zavolal naňho spoza monitorov druhý senior policajt, „tú smrtkovskú kapucňu si môžeš dať dole.“

 „Nie, vďaka,“ povedal opäť tým žoviálnym tónom, z ktorého odrazu policajtovi stojacemu vedľa neho prebehol mráz po chrbte. Jeho inštinkty mu hovorili, že s tým mužom nie je niečo v poriadku... hoci má bezpochyby pravý policajný odznak.

 Kým však stihol na mužovu šialeným spôsobom desivú repliku strážnik penzista zareagovať, muž ešte dodal: „nezdržím sa dlho.“ Následne muž pomaly siahol pravou rukou pod pršiplášť a vytiahol z jeho vnútorného vrecka miniatúrny lesknúci sa nôž, ktorý dôstojník zaregistroval príliš neskoro. Doslova sa strácal v rukách neznámeho až kým chirurgicky hladko nepreťal policajtovu krčnú tepnu.

 Dôstojníkov kolega šokovaný rýchlo vstával z kresla, no spadol aj so stoličkou na zem, keď roztrasený skladal nohy zo stola. Modrú košeľu mu obliala limonáda z plechovky, ktorá v jednom ráznom cink padla z jeho hrude na zem. Kvôli nadváhe mal problém sa dvihnúť. Navyše ho šialene bolestivo seklo v krížoch. Kŕčovito sa naťahoval aspoň za pištoľou v puzdre, no dlaň mu tesne predtým pristúpila čierna mokasína. Policajt zreval od bolesti. Mal pocit, že mu mokasína jeho ruku rozdrví na kašu. Cítil každú jednu kosť v prstoch a dlani prasknúť. Zdvihol svoje slzami bolesti zaliate oči hore na muža v pršiplášti. Videl jeho tvár pod kapucňou. Pohľad toho muža nemal, ani nikdy nepoznal, žiadne zľutovanie.

 Penzista žil už len krátko. Muž v pršiplášti odtiahol mokasínu z jeho rozdrvenej ruky a následne ju umiestnil na jeho krk. Strážnik sa natiahol zostávajúcou zdravou rukou a pokúšal sa pohnúť nohou útočníka, no bez účinku. Kým stihol spraviť ešte posledný pokus dostať sa k zbrani, prišli naňho mdloby. Pľúca boli bez vzduchu a on sa do nich zúfalo snažil pretlačiť vzduch, ktorý nasal. Zovretie bolo však prisilné a vyústilo v bezvedomie. To neznámy muž s odznakom ukončil jediným chirurgicky presným a rýchlym pohybom mokasíny, ktorý nehybnému penzistovi zlomil väzy.

 Muž v pršiplášti ešte chvíľu pozeral na mŕtveho a otočil pohľad aj k strážnikovi s podrezaným krkom. Ten bol ešte stále nažive. Sledoval ho s desom v očiach. Neznámy mu opätoval pohľad a povedal: „Už to nepotrvá dlho. Keď tu budú plamene, nebudeš už medzi živými.“ Potom sa otočil a kráčal na druhý koniec skladu popri bielo žiariacom oddelení forenzných vied. Pomyslel si, že by bolo fajn ak by tu bolo viac ľudí, ale aj tak to nevadí. Dnes nie je jeho účelom zabíjanie. Dnes v noci sa chce zabaviť. Neskôr príde aj na zabíjanie.

 V sklade sa zdržal už len zopár minút. Keď z neho vychádzal, z otvorených dverí sa vyvalilo množstvo chuchvalcov jedovatého dymu. Muž v pršiplášti dvere nezatváral. Prešiel zopár desiatok metrov a otočil sa aby videl sklad v celej jeho kráse.

 Hoci budova mala na výšku vyše desať metrov a žiadne poschodie, za okennými tabuľami na fasáde tesne pod strechou, tancovali končeky plameňov. Muž v pršiplášti roztiahol ústa do širokého diabolského úsmevu, pokochal sa ešte trochu výhľadom a potom odišiel do tmy.

 Auto mal bezpečne zaparkované o pár ulíc ďalej. Keď k nemu prišiel, počul ozvenu hasičských sirén. Vyzliekol si pršiplášť, vytiahol z neho odznak aj nôž a hodil ho do kufra. Nasadol do auta a pobral sa domov. Vedel, že dnes už nebude spať. Len čo si predstavil, čo sa bude diať ráno, rozprúdilo to v ňom vlnu hrejivej radosti... ako keď sa malé deti tešia na oslavu narodenín. Nie, nie, dnes veru spať nebude.

----------

Telefón začal zvoniť už pred šiestou ráno. Pod prikrývkou v malej spálni sa črtala silueta vysokého muža s nakrátko ostrihanými tmavými vlasmi, ktorý sa začínal preberať do zvuku ľahkého dažďa. Ospalo natiahol ruku k nočnému stolíku a vedel, že takto z rána mu môže volať len jedna osoba. Dvihol so slovami: „Áno, šéfe?“

 „El, máme veľký problém.“

 „Malý som nečakal,“ prehodil sucho.

 „Čakajú na teba so Salom v priemyselnej štvrti, pri sklade na Shiniga Street 17 .“

 „O čo ide?“

 „V noci nám vyčíňal Greywellský podpaľač.“

 El zavrel strápene oči a vzdychol: „Sklad neznie na jeho štýl. Zahynulo veľa ľudí?“

 „Iba dvaja strážnici na penzii,“ riaditeľ detektívneho oddelenia Greywellu v hlase neskrýval iskru možného nadšenia, keď pokračoval: „El, ten sklad slúžil ako detašované pracovisko forenzného oddelenia.“

 „Vzrušujúca správa... ale bojím sa, že nám, aspoň momentálne, veľmi nepomôže.“

 „Ako to myslíš? Máme stopu, veľmi konkrétnu, je to viac ako sme mali z predošlých piatich požiarov dokopy.“

 „Ako som vravel... to nie je jeho štýl. Greywellský podpaľač nie je pyroman, je to vrah, oheň je jeho podpis. Doteraz nezanechal za sebou žiadnu skutočnú stopu, ktorá by nám pomohla ho vypátrať alebo aspoň zúžiť okruh. Nemyslím si, že by to zmenil ak by to nebolo výlučne jeho úmyslom, na to aby to bola nedbalosť je príliš chytrý.“

 „Myslíš, že to môže byť falošná stopa?“

 „Nie je nič horšie ako podozrievavosť medzi vlastnými radami, šéfe,“ znepokojene odvetil El.

 „Celé mesiace sa modlím za stopu a keď konečne príde, je to ešte horšie ako to bolo.“

 „Každá stopa je dobrá... ak ju už chcel nastražiť, zrejme sa nudí, chce mať aspoň pocit, že dokáže byť chytený... Ale, najprv sa pozriem na miesto činu a porozprávam s niekým z forenzného, potom budeme mať lepší obraz o situácii ako teraz.“

 „Snáď. Ponáhľaj sa.“

 „Som na ceste,“ prehodil, keď ukončil hovor. Len, čo telefón položil na nočný stolík, začal zvoniť opäť. Vedel, kto po takom rannom hovore môže nasledovať.

 „Sal?“

 „El, za päť minút som pri tvojom byte.“

 „Dobre.“

 „Zatiaľ.“

 Nevstávalo sa mu lenivo. El rád chodil do svojej práce, hoci v nej nenachádzal príliš veľa pozitívnych podnetov. Vedel však, že je v nej vcelku dobrý a bola by škoda ak by to nevyužil. Tak či onak po desiatich rokoch praxe ani netušil, čo iné by chcel a vedel v živote robiť.

 Obliekol sa tradične do džínsov, béžovej košele, natiahol na seba svetlú koženú bundu, prehrabol si trochu vlasy aby vyzerali, že sa o nich niečo stará, vyčistil si zuby, vhodil do vrecka zápisník s perom a za štyri minúty už stál pred vchodom do bloku a sledoval prichádzať auto svojho kolegu Sala Loweryho. Čierne auto pristavilo priamo pred ním.

 „Dobré,“ sadol si El vedľa kolegu.

 „Zdar,“ odvetil Sal a sledoval parťáka ako cez seba naťahuje pas.

 Viezli sa rannými ulicami, v ktorých už prebiehala čulá doprava. El býval neďaleko centra, no bolo to len šťastie. S platmi, aké vyšetrovatelia dostávali nebolo jednoduché nájsť si dobré bývanie. Na druhej strane Sal býval v apartmáne v jednom z mrakodrapov v centre. Bol boháč vďaka dedičstvu, technicky ani nemusel pracovať, no byť detektívom ho bavilo.

 Asi desať minút nikto neprehodil ani slovo, El sa ustavične pozeral von oknom a čakal, kedy mu výhľad na tmavú zamračenú oblohu nebudú z väčšej časti kryť budovy. Sal zasa občas úkosom sledoval Ela akoby mal na jazyku preňho otázku len si nebol istý, či je vhodný čas ju položiť. El bol technicky jeho nadriadený. Mal viac skúseností, viac rešpektu, bol viac obľúbený na polícií akurát peňazí nemal viac. Sala to netrápilo, El bol v práci jednoducho drak, pochopiteľne to znamenalo istú disciplínu pri práci s ním.

 „Takže, máme prvý prielom v prípade,“ nakoniec sa Sal odhodlal narušiť mlčanie.

 El stále pohľadom skúmal vŕšky budov na ulici a bol vo svojej tradičnej hĺbavej póze – obe nohy mal natiahnuté ako to len priestor v aute dovoľoval a pravou rukou si podopieral bradu pričom palcom si prechádzal po spodnej pere. Bez zmeny polohy odpovedal Salovi až po pár minútach: „Len neviem, či povedie k niečomu dobrému.“

 „Prečo by nemal?“ pýtal sa, sledujúc semafor.

 „Vrah nám tú informáciu dal z vlastnej vôle,“ odvetil El, keď naskočila zelená.

 „Však vieš, čo sa vraví o psychopatoch... chcú sa nechať chytiť.“

 El dlho pomaly krútil nesúhlasne hlavou: „Nie, nie... tento vrah nie je psychopat.“

 „Prečo nie? Aký iný dôvod môže mať k vraždeniu toľkých stoviek ľudí? Za tým si stále stojím... žiaden vrah nemá dostatočný motív k tomu, aby podpálil celú knižnicu a zavraždil tým cez päťdesiat ľudí. To isté platí o tom divadle... bože, stoštyridsaťštyri mŕtvych. Len psychopat je schopný takého šialenstva.“

 „Práve toho sa bojím – že je to vrah bez motívu. Avšak na psychopata je príliš chytrý, príliš teatrálny, príliš uvedomelý... jednoducho by spravil nejakú chybu, skôr či neskôr. Tento vrah však nespravil ani jeden prešľap na piatich mohutných požiaroch. Jediné, čo po ňom zostalo je popol. Najhoršie je, že nemáme ani len technický dôkaz, že to bolo spôsobené človekom. Avšak odrazu tu máme dvoch zavraždených strážnikov a podpálené detašované pracovisko. Človek, ktorý v perfektnom pokoji nechá zhorieť niekoľko stoviek ľudí bez jedinej stopy, nespraví takýto prešľap ak by si nebol vedomý jeho dôsledkov.“

 „Vieš, že adresy detašovaných pracovísk zasa nie sú také šialené tajomstvá... ak ich chceš nájsť, nájdeš ich aj na internete. Nie je to práve oblasť 51... stále to môže byť človek, ktorý nie je z polície.“

 „Uvedomujem si to, preto neskáčem do rýchlych predpokladov, to som povedal aj Guntherovi. Uvidíme, čo nám povie miesto činu,“ El konečne videl oblohu nezatieňovanú vrchmi budov.

 Po zvyšok cesty priemyselnou štvrťou už boli ticho. Na oblohe videli stále súvislý kúdol dymu, stúpajúci v chuchvalcoch hore k oblohe.

 „Tak ani zo skladu nebude pápež,“ prehodil Sal, v snahe zľahčiť náladu v aute. El nedal najavo, že by si vôbec jeho poznámku všimol a v tichu len naďalej sledoval dym. Sal mal niekedy chuť Elovi vynadať... ani raz za celý rok a pol, čo s ním pracuje, ho nepočul zasmiať sa alebo povedať čokoľvek smiešne. Niekedy premýšľal, či sa El nesmeje aj mimo prácu.

 „A sme tu,“ povedal Sal, keď videl na kraji ulice policajné, televízne a hasičské autá. Ich auto už poznali a ihneď im spravili miesto. El vždy vyžadoval, aby nemusel chodiť okolo televízie. Nikdy neodpovedal na jedinú otázku, však to bola úloha tlačoviek.

 Keď sa dostali do dvora, naskytol sa im neblahý pohľad podtrhnutý nepríjemnou vôňou dymu. To, čo bolo kedysi skladom, teraz vyzeralo ako popolný pôdorys s občasnou kopou nejakého odpadu, ktorý nestihol úplne zhorieť a len ticho tlel. Z celého podkladu, ktorý sa zmenil na ligotajúcu sa sadzu bolo ťažké vyčítať, čo tam bolo predtým, forenzné oddelenie ľahlo popolom a zo stanovišťa strážnika zostala len pseudo schránka počítača a monitorov kamier. Rozpoznal tiež zošúverenú plechovku črtajúcu sa medzi kopou sčernených sutín na zvyškoch podlahy. A okolo toho všetkého až rituálne kráčali fotografi, berúc jednu fotku za druhou.

 El vždy pokladal prvý pohľad na miesto činu za najdôležitejší, pretože nebol ešte zahltený žiadnymi faktami, skrátka sa stal pozorovateľom nepopísaného sveta, ktorý možno ukrýval všetko dôležité. To sa však zmenilo s prípadom Greywellského podpaľača. Jeho miesto činu nezanechávalo iný dojem než prázdnotu, pustinu, hrôzu, suchý fakt ničenia. El sa stále snažil vyrovnať s tým, že podpaľača nikdy nechytí bežnými metódami. Avšak nečakal, že ho bude musieť chytiť za pomoci samotného vraha. Bola to nebezpečná hra, a on bol v nej až po uši.

 El zízal na miesto činu aj tak vyše desať minút, dokonca aj prestalo pršať, Sal sa zatiaľ rozprával s hasičmi. El sa k nemu potom vrátil so slovami: „Zožeň technika, všetky kamerové záznamy sú pravdepodobne usmažené, ale chcem si byť istý. A tiež potrebujeme záznamy zo všetkých kamier v oblasti,“ Sal prikývol, šiel otvoriť ústa, no El pokračoval: „Kde je niekto, kto tu pracoval? Gunther musel niekoho zavolať...“

 „Príde sem jedna pracovníčka, už je na ceste. Od hasičov nevieme nič nové... celý incident sa stal o tretej v noci, oheň dosahoval neprirodzenej výšky, teploty a intenzity. Opäť nezostali najmenšie stopy po tom, čo by nám pomohlo zistiť jeho príčinu. Akoby všetko podpaľoval lusknutím prsta. Od známych zadaných penzistov sme sa nič, čo by nám pomohlo, nedozvedeli. Nemali s nikým problémy, o dianí na polícii nevedeli nič viac než hocaký civilista a žili pokojné životy. Podpaľač určite nemal osobný motív.“

 „Chcem vidieť telá tých strážnikov.“

 „Tam, v tom stane,“ ukázal na improvizovaný modrý stan pri ďalšom sklade v okolí, kým vytáčal technika.

 „Poďme.“

 Keď vošli do stanu, obklopil ich zápach spáleného mäsa. Patológ Tim Greggorsen stál pri tele jedného z mŕtvych strážnikov a študoval jeho ranu na krku.

 „Zdravím, páni,“ oslovil ich, keď si ich všimol.

 „Dobré,“ odzdravil El a Sal kývol hlavou.

 „Tak čo tu máme, Tim?“ spýtal sa El a podišiel k telu, pri ktorom bol patológ.

 „Niečo, čo sme predtým neobjavili. Strážnici boli mŕtvi už pred tým, než horelo. Pitva nám zrejme nič ďalšie neprezradí, ale určite to potvrdí.“

 „Čo sa presne stalo?“

 „Obidvaja strážnici boli v sklade. Tomuto vrah podrezal krk,“ ukazoval Greggorsen kvôli popáleninám už len ťažko viditeľný rez na krku, „a ďalšiemu, ktorý ležal na zemi,“ hovoril presúvajúc sa k druhému telu, „zlomil väzy nejakou topánkou a ešte mu aj rozmliaždil ruku,“ ukazoval im viac menej kašu na strážnikovej pravej ruke, El rozoznal nejaké fragmenty kostí a kože. Čo ho zaujalo viac, bol krk. Napriek popáleninám sa zachovali obrysy topánky.

 „Chcem, aby sa na tento odtlačok topánky pozrel, čo najskôr Patrick Reed, zavolaj mu,“ pokynul Salovi. Ten ihneď vytáčal jeho číslo. El sa zatiaľ skúmavo pozeral na každý aspekt mŕtvych strážnikov, ktorých znetvorené telá pripomínali viac než čokoľvek iné len hrudy spáleniny formované do ľudských siluet. Snažil sa preniknúť do detailov.

 „Policajt, ktorý bol na zemi, kde sa nachádzal?“

 „Prakticky za stolom s monitormi.“

 „A ten druhý?“

 „Pár metrov pred ním, neďaleko vchodu.“

 El sa snažil rekonštruovať si v mysli sklad, hoci ho nikdy nevidel. Videl policajtov na ich miestach, predtým než zomreli. Jeden sedel v kresle, sledoval monitory, zrejme lenivo, popíjajúc z plechovky, druhý stál neďaleko, blízko vchodu, takže vrah... musel byť vnútri, vpustený dobrovoľne. Chystal sa práve povedať svoju domnienku, keď v tom vošiel nejaký policajt do stanu: „Je tu Martha Lipstocková, z forenzného. Pracovala tu.“

 El podržal myšlienku, vytiahol zápisník s perom a konečne mal pocit, že to, čo tam píše, prípad posúva. Bola to stručná veta. Verili mu. Otočil sa k východu zo stanu, kývol na Sala a šli von. Lipstocková ich čakala neďaleko práve odchádzajúcich hasičských áut, El ju zavolal bližšie, nechcel byť vystavený bleskom novinárov stojacich obďaleč za páskou. Prešli teda ďalej do dvora.

 Martha mala už aspoň štyridsať rokov, črtali sa jej vrásky pod očami a pohľad mala šokovaný, na tlejúci sklad ledva dokázala pozrieť.

 „Dobré ráno, pani Lipstocková,“ pozdravil ju El a podal jej ruku, „toto je môj kolega Sal Lowery, ja som vyšetrovateľ El...“

 „El Nolby, ste tak trochu legenda... poznám vás, ako vám môžem pomôcť?“ zdalo sa, že prítomnosť renomovaného detektíva Marthu potešila, Salovi sa pri jej poznámke zaleskla v očiach závisť. El jej poznámku obišiel bez akejkoľvek reakcie.

 „Pani Lipstocková, koľko ľudí tu pracovalo vrátane vás a strážnikov?“

 Martha prižmúrila oči ako premýšľala a povedala: „Strážnikov bolo päť a nás odborníkov tu pracovalo desať.“

 „Ako tu pracujú strážnici?“

 „Začínajú o piatej večer a končia o ôsmej ráno.“

 „Je možné, že niekto z vašich kolegov by zostal dlho v práci?“

 „Možné to je, ale nezvyčajné. Všetci väčšinou odchádzajú okolo piatej, maximálne šiestej. Včera to istotne nebolo inak, no ja som šla o piatej, tak to zaručiť neviem.“

 „Pracovali ste tu na niečom, čo bolo akokoľvek spojené s prípadom Greywellského podpaľača?“

 „Absolútne nie. Toto pracovisko sa venovalo skôr druhotným prípadom. Plus predovšetkým sa tu venujeme balistike.“

 „Pani Lipstocková, ako je to v noci s dverami?“

 „Myslíte či sú zatvorené alebo...“

 „Skôr ma zaujíma, kto by sa mohol dostať dovnútra úplne v poriadku... bez zrnka nedôvery.“

 „Všetci, čo tu pracujeme, máme kľúče, takže by to bolo jednoduché. Plus, nad vchodom vždy stála kamera... každého cudzieho, nepovolaného, by zachytila.“

 „Ďakujem za vašu pomoc, ak by ste mi chceli čokoľvek, podľa vás dôležité povedať, môžete ma dosiahnuť na tomto čísle,“ vytiahol z vnútorného vrecka bundy jeden z mnohých úzkych papierikov so svojím číslom a podal jej ho so slovami: „To bude všetko.“

 Martha bola trochu zaskočená, že otázky už skončili: „Za málo. Veľa šťastia.“

 El kývol hlavou a otočil sa smerom k spálenisku. Opäť vzal notes a napísal ďalšiu jednoduchú vetu. Vrah tu nepracuje. Bol veľmi opatrný pri formulovaní svojich výrokov, chvíľu na tie dve vety hľadel a rozmýšľal, či sú naozaj správne, dokonca si trochu protirečili. Dospel k tomu, že sú správne. Sal zatiaľ stál bokom a odfúkol šticu čiernych vlasov, ktoré mu padali do očí a popritom čosi ťukal do telefónu.

 Akurát, keď El odložil notes, prichádzali oproti nim fotografi. „Hotovo?“ spýtal sa El.

 „Môže sa upratovať,“ prikývol jeden z nich, ako kráčal okolo.

 El kráčal naspäť k ruinám skladu a premýšľal nad všetkým, čo práve zistil. Bolo toho viac ako pri predošlých piatich požiaroch dokopy. Dokonca prekukol manipuláciu dôkazmi, ktorú vrah chcel dosiahnuť. No jeho závery to o nič nezľahčilo. Hra sa stala nebezpečnejšou, než si myslel.

 „Tak čo si o tom myslíš?“

 „Čo si o tom myslíš ty, Sal?“

 „Musíme preveriť všetkých z forenzného a aj ostatných strážnikov. Pravdepodobne to bol niekto z nich,“ konštatoval Sal.

 El sa prvý raz po tom, čo chytil Ferrisa Coldridgea, čo bolo pred siedmimi rokmi, pousmial v práci: „A ty ho nazveš psychopatom. Ten vrah ťa dokonale vodí za nos a ty ho nazveš psychopatom,“ otočil sa k Salovi, „Sal, celý tento sklad je jedno veľké divadlo.“

 Sal vyzeral akoby zhltol kyslý jogurt.

 „Ešte sa máš, čo učiť, priateľu,“ povedal El pri pohľade na jeho výraz, už bez úsmevu.

 „Ako to myslíš, divadlo?“

 „Táto vražda je ako podľa učebnice. Telá, v istých pozíciách, obidve mŕtve, vnútri, za zavretými dverami, ktoré môžu odomknúť len tí, čo za nimi pracujú. Vraždy sú spáchané vo vnútri, takže je očividné, že nech je vrah ktokoľvek, pravdepodobne ho strážnici poznajú, zrejme tam pracuje... ale on ich zákerne zabije a podpáli celý sklad, lebo je to jeho podpis. Na druhé ráno vyšetrovatelia spočítajú dva a dva a zistia, že vrahom musí byť niekto, kto tam pracuje. Na výber je pätnásť ľudí, jeden istotne bez dokázateľného alibi, vždy sa jeden taký nájde. Bum, ide za mreže. Áno, Sal, tiež by som tak uvažoval, ak by to nebol šiesty incident tohto vraha. Toto,“ mávol rukou na tlejúci zvyšok skladu, „toto je práca niekoho, kto sa chcel zabaviť a vystreliť si z polície. Fungovalo by to ako prvý incident, zhltol by som mu to, možno nie s navijakom ale dávalo by to zmysel. Teraz však nie. Ten vrah bol natoľko dokonalý, až si myslel, že dokáže robiť aj dokonalé vtipy. Bohužiaľ, toto mu nevyšlo a dal nám pri tom stopu, ktorej som sa obával.“

 Sal mal v očiach iskry, ako počúval Ela a keď skončil, spýtal sa ho: „Akú stopu?“

 „Ako by si sa dostal do skladu stráženého policajtmi, ak ich osobne nepoznáš?“ El sa otočil jeho smerom.

 Sal pokrčil plecami: „Asi by som, čo ja viem, tváril by som sa, že potrebujem pomoc.“

 „To by ale išli oni von, nie ty dnu. Čo by si spravil?“

 „Neviem, osvieť ma,“ rozhodil rukami Sal.

 „Ukážeš im svoj odznak,“ El luskol prstami, „a si dnu, či už tam pracuješ alebo nie.“

----------

„Takže je to predsa len pravda,“ povedal znepokojene šéf polície Gunther Stevens. Sedel s Elom v jeho kancelárii, plnej cigaretového dymu.

 „Áno, snažil si z nás vystreliť a hodiť to na niekoho iného. Pritom však prezradil samého seba.“

 „Ale nemôžeme nechať tých z forenzného nepreverených,“ lamentoval Gunther.

 „To nie, práve na tom pracuje Sal. Ale v tomto prípade to beriem len ako potvrdenie zistenia.“

 „El, tento problém je trochu horší ako sa zdá...“ jeho šéf si zapálil cigaretu a pokračoval: „problém je, že predošlé požiare by sa dali takmer označiť za akt boha. Nemáme pri nich nič, absolútne nič, ani len dôkaz, že by to spravila hocaká osoba. Nikto nikoho nevidel, nikto nič nepočul ale stalo sa, kamery nikoho nezachytili a jediná vec, ktorá nás vedie k tomu aby sme to vôbec vyšetrovali ako vraždu, je to, že to jednoducho akt boha byť nemôže. Ak však žalobca nájde možnosť odsúdiť niekoho aspoň za jeden požiar, chopí sa toho. Ostatné budú klasifikované ako spáchané odlišným páchateľom.“

 El chvíľu sedel ticho a potom nahnevane vstal a zakričal: „Nie ak k tomu mám, čo povedať!“

 Guntherova sekretárka s telefónom na uchu vystrašene pozrela cez žalúzie na skle oddeľujúcom kancelárie.

 Gunther vstal a prešiel k nemu: „Ja viem, že máš pravdu,“ sadol si na kraj stola a potľapkal Ela po pleci. Ten si pomaly sadol.

 „Pche, však si to bol ty, kto chytil Ferrisa Coldridgea, bastard čaká na injekciu a to len vďaka tebe. A viem, že chytíš aj Greywellského podpaľača. Ale, ak sa vyskytne niekto z forenzného bez alibi, štátny žalobca pôjde po ňom a s tým nemôžeme nič spraviť,“ povedal Gunther.

 „Ale môžeme. Za desať rokov, čo tu pracujem, som ešte ani raz nenechal sedieť nesprávneho človeka. Ani teraz tomu nebude inak... aj keby to malo byť iba dočasné, daná osoba nebude sedieť. Ak je to nutné, pôjdem aj do tlačovky.“

 Gunther sa rozkašľal, vrhajúc okolo seba dymovú clonu: „Ty v tlačovke? Vážne? Naposledy si bol v tlačovke, keď si chytil Ferrisa a aj to si povedal len dve vety – Ďakujem za dôveruŽiadne otázky.“

 „Práve preto by som bol ochotný sa objaviť, ak by to pomohlo,“ odvetil El.

 „Ja sa len bojím, že by to skutočný vrah využil. Požiare by skončili a z podozrivého by spravil vinného.“

 El vstal, založil ruky a nervózne sa prechádzal: „Myslel som si, že ho mám tak prekuknutého.“

 „Všetci sa mýlime.“

 „Nie, ja sa nemýlim, akurát som si neuvedomil, že je to dvojsečný meč. Na jednej strane vieme, že je to policajt, vieme, že nie je z forenzného ale aj tak nás to nepriblíži ani o chlp bližšie k jeho dolapeniu, ešte nám to aj sťaží všetky podmienky kvôli bezchybnosti predošlých požiarov. Chápeš tú iróniu?“ poznamenal El.

 „Nechápem ale, čo tým chce dosiahnuť. Chce s tým vraždením azda prestať alebo?“

 „Presne toho sa bojím... niečo chystá. Niečo, na čo potrebuje dosť času. Dosť času na to aby sa každý cítil v bezpečí. A potom bum. Neviem si predstaviť, čo to môže byť, ale nič dobrého. Takí ako on len tak neprestanú... bože, prečo musí byť taký chytrý...“ El sa oprel rukou o okno, po ktorom v povrazoch stekala dažďová voda a pozeral na ulice Greywellu z veľkej výšky.

 Gunther ho sledoval a pomaly dofajčieval. „Hm, a čo Sal? Aký je?“

 „Ako ten žalobca, vidí divadlo no nevidí, že niekto ťahá za nitky. Z pravdy bol trochu sklamaný, asi preto, že na to neprišiel sám.“

 „Nuž, musí sa toho ešte veľa naučiť. Je s najlepším v tíme, tak má od koho...“ prehodil Gunther a zahasil ohorok cigarety v popolníku.

 V tom zazvonil telefón. Gunther stlačil tlačidlo: „Áno?“

 „Je tu pán Sal Lowery.“

 „Pošlite ho dovnútra.“

 Za pár sekúnd vošiel Elov kolega do kancelárie, zdvorilo pozdravil Gunthera a začal: „Technik už má v rukách to, čo zostalo z počítača, pokúsi sa s tým niečo spraviť ale šance sú údajne mizivé.“

 „To sú. Snáď sa nájde niečo na kamerách z oblasti,“ povedal El.

 „Už to prehľadávajú naši.“

 „Ako ide previerka ľudí z forenzného?“ spýtal sa Gunther.

 „Zvyšní strážnici sú v suchu, dvaja pracovníci sú už vylúčení z okruhu podozrivých a ostatní sú stále v procese preverovania, pustím sa do nich, čo najskôr, pán Stevens,“ odvetil Sal.

 „Pustíme,“ zavelil El, „vďaka za info, Sal, mohol by si ma počkať pred kanceláriou? Chcem ešte niečo prebrať s pánom Stevensom osamote.“

 „Jasné,“ povedal trochu rozhorčene, ale aj tak odišiel.

 „Stále sa to ešte poriadne nevstrebalo, ale čelíme dvom problémom,“ El sa otočil a pozrel Guntherovi priamo do očí.

 „Uvedomujem si to.“

 „Myslím, že ani ty ani ja si to neuvedomujeme poriadne. Ľudia, ktorí práve preverujú kamery z oblasti, jeden z nich je možno vrah. Fotografi, ktorý teraz všetko nahadzujú do evidencie, jeden z nich je možno vrah. Jeden z detektívov na tomto oddelení môže byť...,“ Sal na chvíľu vyzeral byť duševne neprítomný, vybehol mu na čelo pot a dokončil: „vrah.“

 „Ja si to uvedomujem, El, je to šeredná situácia, však si mi to ráno sám naznačil... nebude ľahké znížiť okruh podozrivých...“

 „Už je znížený,“ skočil mu do reči El, jediný človek, ktorý to kedy Guntherovi spravil a nie raz, „Až teraz mi to všetko zapadá do seba. Premýšľaj...Ako by bol vrah schopný zametať za sebou všetky svoje stopy a dokonca zinscenovať požiar tak, aby vyšetrovatelia našli a interpretovali všetko tak, ako chce aby to našli a interpretovali?“

 „Takže podľa teba je to detektív?“

 „Je to jediná logická možnosť. Podpaľač je príliš chytrý na to, aby sa prezradil, takže to inscenoval na niekoho z forenzného. Má prístup k vyšetrovaniu, vie sa v tom prostredí pohybovať. Takýto zločin by nezosnoval nejaký pochôdzkar... je to dielo vyšetrovateľa,“ vysvetľoval El.

 „Ale to je predsa... El, ak máš pravdu, a zvyčajne máš, tak tento prípad môžeme vyriešiť skôr ako sme vôbec dúfali. Máš šancu to stihnúť aj skôr než nejaký chudák z forenzného bude použitý ako obetný baránok!“ Gunther neskrýval nadšenie.

 El len točil hlavou a vyzeral ešte bezradnejší ako pred pár minútami: „Šéfe... ten vrah by to neriskoval, ak by nemal dokonalé krytie. Áno, je to detektív. Áno, sme k nemu bližšie než sme boli za posledných päť mesiacov... je na dosah ruky... ale nepomôže to.“

 „Ako to, že nie? Dáme každého sledovať, prepánajána, ak to bude potrebné.“

 „Nechápete to, šéfe. Tento vrah sa sledovania nebojí, nebojí sa ani minimálnej možnosti, že ho budeme podozrievať čoby detektíva. Bude mať alibi na všetko. A navyše... ak by sme mali rozprávať o alibi, vysvitne, že som jediný detektív na oddelení, ktorý...,“ El sa pousmial už druhý raz za celý deň, teraz už sarkasticky znechutený, „ktorý žiadne nemá. A to len preto, že som jediný, kto spáva osamote.“

 Gunther ho sledoval s vyvalenými očami. „To je...“ nevedel sa zmôcť na slovo.

 „To je náš vrah, šéfe. Má dokonalé krytie v každom smere. Vyšetrujeme forenzné, bum, máme nesprávneho človeka. Vyšetrujeme vražedné, bum, máme nesprávneho človeka. Protidrogové a vnútorné sú mimo obraz, ľudia z tých oddelení nemajú žiaden podiel na vyšetrovaní prípadu.“

 „Ale... ale, čo teraz máme robiť?“

 „Čo vlastne zatiaľ vie verejnosť?“

 „Vie len o požiari, to, že to bolo detašované pracovisko forenzného a inak nič. Oficiálna tlačovka má byť až dnes o tretej. Ale poznáš novinárov, celú vec nafúknu aj tak... určite už pracujú s hypotézou, že vrah je z forenzného.“

 El prikývol: „Takže... iba ty a Sal viete, že si myslím, že vrah nie je z forenzného. To, že je vrah niektorý z detektívov vieme zasa iba ty a ja.“

 „Čo navrhuješ?“

 El sa opäť otočil smerom k zapršanému mestu, sledoval ho premýšľavým pohľadom asi dve minúty až začal: „Ak by to bol bežný vrah, postupovali by sme bežne. Všetci na oddelení by vedeli to isté, verejnosť tiež akurát bez podrobností. Dobre vieš, že som posledný, kto by obchádzal pravidlá ale...,“ otočil sa ku Guntherovi, „toto nie je bežný vrah. A momentálne sme vo výhode. Vieme viac ako ostatní. Ak by to vedeli všetci, na oddelení by zavládla anarchia. Každý pracuje nerád ak je medzi podozrivými. Plus, bol by som jediný, kto by mohol byť obvinený takže...“

 „Si to necháme pre seba.“

 El prikývol: „Správne. Verejnosti povedz, že preverujeme momentálne všetkých ľudí z forenzného, avšak myslíme si, že to môže byť len falošne nastavená stopa.“

 „Počkaj, počkaj, nechceme práve vraha nechať v domnienke, že sme mu skočili na lep?“

 „Nie, chceme ho nechať v domnienke, že nie je v takom bezpečí, ako sa mohlo zdať. Navyše to pre začiatok úplne stačí. Stačí, ak budeme vyšetrovať pre začiatok pochôdzkarov, bude si myslieť, že detektívom sa verí najviac,“ vysvetlil El.

 „A čo keď dôjdeme k podozrivému z forenzného?“

 „To nechaj na mňa. Nedovolím, aby podpaľačovi vyšiel jeho plán. Posledné, čo potrebujeme je mať obžalovaného,“ vzdychol si El.

 „Rozumiem. A čo s oddelením?“

 El pomaly kráčal ku dverám: „Budem to vyšetrovať na vlastnú päsť.“

 „Nik na to nepríde?“

 „Nikto ma nebude obviňovať ak budem trochu opatrný pri komunikácii s kolegami. Však ma poznajú ako najlepšieho detektíva, ktorý je neschopný úsmevu. V mojom prípade sa mi nikto môjmu prístupu čudovať nebude,“ pokrčil plecami El.

 „A máš už podozrivého?“

 „Kiežby... Ozvem sa,“ pozdravil ako otvoril dvere.

 „Hej, El!“

 El sa otočil v dverách: „Áno, šéfe?“

 „Si jediný, komu môžem dôverovať. Buď opatrný.“

 „V rámci možností,“ kývol hlavou a odišiel.

 Pred sekretárkiným stolom sedel Sal ťukajúc tradične do telefónu: „Ideme?“

 „Áno. Máš tu so sebou spisy zostávajúcich ľudí z forenzného? Mohli by sme si rozdeliť, kto pôjde za kým.“

 „Mám ich na stole,“ odvetil Sal.

 „Okej, skočím po nich, choď zatiaľ po auto a čakaj ma pred vchodom.“

 „Na čo? Všetci sú na stanici,“ hovoril Elovi ako kráčali, „prišli síce o pracovisko ale nie o prácu.“

 „Hej, to dáva zmysel. Okej, kde sú?“

 „Na našom oddelení, čakajú na výsluchy.“

 „Dobre, ale najprv sa chcem pozrieť na tie spisy.“

 „Bez problémov,“ Sal otvoril dvere do ich spoločnej kancelárie a zo svojho stola podal Elovi stredne hrubú hnedú obálku s viazanými spismi.

 El ju prijal, zavrel dvere a sadol si za svoj stôl: „Trochu na nás ešte počkajú.“

 „Jasné,“ Sal si vyložil nohy na svoj stôl celý zaprataný rôznymi papiermi, plastovými pohármi od kávy a nevyhodenými obalmi od čokoládok. Elov stôl oproti jeho vyzeral až chirurgicky sterilne. Nebolo na ňom nič okrem lampy, počítača a toho, čo práve skúmal.

 Sal odzadu sledoval svojho kolegu, ako bol zahĺbený do spisov a premýšľal nad tým, ako sa tie jeho kolieska v hlave krútia. Vedel, že teraz sa ho nesmie na nič spýtať lebo inak by bol El len naštvaný. Vzal teda mobil a začal hrať hru.

 „Nemáš náhodou na práci nejaké dokumenty?“ spýtal sa El.

 „Čože?“

 „Nudná časť nášho povolania, Sal. Či už chceme alebo nie, všetko musíme zaznamenávať a písať. Ak sa nudíš, sprav to teraz,“ ani raz naňho nepozrel a Sal mu za to venoval mrzutý pohľad.

 „Spravím to potom.“

 El už neodpovedal. Sal by bol najradšej ak by mu El oponoval... jeho časť sa s ním chcela dostať do hádky a vynútiť si rešpekt. No El sa nedal ľahko vytočiť.

 Po polhodine El vstal a pozrel na kolegu: „Tak poď.“

 Keď kráčali po chodbe smerom k vypočúvacím miestnostiam, Sal sa ho spýtal: „Takže stále si myslíš, že nikto z forenzného technicky vinný nie je, hej?“

 „Správne... zostáva to len potvrdiť.“

 „Ale čo ak niekto bude podozrivý?“

 „Tak bude podozrivý. Ale verím, že môj úsudok je správny.“

 „Snáď áno...“

 „Vezmem si na starosť Gilla Dolea, Evelyn Finkovú a Johna Platta. Zvyšok je tvoj. Kto s tebou dozeral na rozhovory?“

 „Victoria,“ odvetil Sal.

 „Dobre, choď na to, zoženiem si niekoho,“ odbočil od Sala do inej chodby. Smeroval ku kancelárii Patricka Reeda. Nešiel však priamo tam. Odbehol na záchody a tam v kabínke učinil krátky zabezpečený nevystopovateľný telefonát.

 Po pár minútach zaklopal na dvere Reedovej kancelárie a pootvoril dvere: „Zdravím, máš čas?“

 Patrick sedel za svojím stolom a zisťoval čosi v počítači: „Akurát sa snažím nejako prísť na to, čo za topánka zlomila tomu nebohému strážnikovi väzy,“ a na dôvažok zamával papierom s približným trojrozmerným modelom zo spodnej strany, „bohužiaľ, nikam to nevedie.“

 „Nečakal som zázraky.“

 „Čo neznamená, že sa o ne prestanem usilovať,“ pokrčil plecami a obrátil sa k nemu, „tak čo by si potreboval?“

 „Niekoho za sklom. Idem vypočúvať troch ľudí z forenzného. Viac menej ide len o vylúčenie podozrivých.“

 Patrick si posunul okuliare vyššie k nosu a poklopkal prstami po kraji stoličky: „Jasne, pomôžem ti.“

 Keď boli na ceste, El prehodil: „Kde máš kolegyňu Vanbergovú?“

 „Laura dnes neprišla do práce. Údajne čosi so žalúdkom.“

 „Sal nič nespomínal.“

 „Hovorila, že ho nechcela otravovať, nie s tým, čo sa stalo v noci.“

 „Chápem.“

 „Riadne svinstvo teda... ten požiar myslím,“ krútil hlavou Patrick.

 „To áno.“

 „Ale aspoň sme trochu bližšie k jeho dolapeniu.“

 „Pracujeme s hypotézou, že vrah je z polície ale sklad je iba falošná stopa. Podľa mňa to nikto z forenzného nebol, hoci, preveriť to musíme,“ pokrčil plecami El.

 „Ak je to tak, tak škoda... konečne by bolo po všetkom tom strese.“

 „Ver mi, že nič by som si neprial viac,“ povedal El a vstúpil do vypočúvacej miestnosti číslo dva, „okej, môžeme teda začať.“

 Za pár minút bol už El za sklom s Evelyn Finkovou, vydatou ženou s dvomi deťmi. Jej príbeh sedel. Včera v noci bola so svojím manželom a deťmi doma.

 Gill Dole trávil noc v nočnom klube spolu s priateľkou. O tretej v noci boli preukázateľne tam.

 El vedel, že John Platt bude vyzerať ako možný vinný. Bol jediný zo všetkých zamestnancov, ktorý býval úplne sám a neďaleko priemyselnej štvrti. El premýšľal, ako v jeho prípade postupovať a dúfal, že jedna zo stratégií by pomohla.

 Keď vošiel k nemu do miestnosti, už prvý pohľad naňho ho presvedčil, že tento muž žiadnym podpaľačom nie je. Jeho oči nezakrývali zdesenie z udalostí včerajšej noci a na Ela pozeral ako na spasenie, nie pohromu.

 „Pán Platt, počúvajte ma veľmi, veľmi pozorne,“ začal El, keď sa posadil oproti nemu, „včera o tretej v noci bolo miesto vášho pracoviska podpálené, kvôli podobnostiam s požiarmi prisudzovanými Greywellskému podpaľačovi sa teda usudzuje, že to je jeho dielo.

 Keďže boli vo vnútri pracoviska zavraždení dvaja strážnici, pán Venter a Hockley, ešte predtým, než bolo podpálené, máme dôvod domnievať sa, že strážnici človekovi, ktorý ich zabil, dôverovali. Vieme, že bol z polície. No prvotne musíme odstrániť z rovnice vás a vašich kolegov. Neveríme, že by vrah spravil takú chybu a ukázal by tak sám na seba. Preto vám položím pár otázok, ktoré by mali preveriť, či je vôbec možné aby ste podpaľačom boli vy. Nemáte sa čoho báť,“ vytiahol z vrecka svoj zápisník a pozrel sa na Platta dlho otvorenými očami kým naňho nepozeral aj on a následne ich empaticky prižmúril.

 „Môžeme začať?“ spýtal sa El.

 Platt vyzeral ako kôpka nešťastia, keď nesmelo prikývol.

 „Takže, kedy ste včera večer odišli z práce?“

 Platt chvíľu spomínal až odpovedal: „Odchádzal som spolu s kolegyňou Lipstockovou o pol siedmej.“

 El si siahol do vrecka bundy po pero, čosi zapísal do stránky notesa otočenej do takého uhla, aby ju mohol Platt prečítať, pričom jeho vlastné ruky zacláňali videniu notesa z druhej miestnosti. Dokonca to aj písal hore nohami, aby to Platt nemal problém z jeho pozície normálne prečítať – Tvárte sa normálne, hlavne nebuďte ticho. Viem, že ste to nespravili. No musím vám vymyslieť krytie. Čakajte na ďalšie pokyny. Kamera to z tohto uhla nevidí tak, aby to prečítala. Platt preglgol.

 „Podľa spisu žijete sám v dome na Algier Way 602, štyri bloky od priemyselnej štvrti. Je to tak?“

 „Áno, stále žijem sám,“ odvetil pomaly Platt a sledoval Ela, ktorý s ľadovým pokojom písal ďalší odkaz do notesa – Včera s vami bola celú noc prostitútka. Bojíte sa to priznať.

 „Poďme ďalej, čo ste robili dnes o tretej ráno?“

 „Spal som,“ El teraz písal len krátko – Nebojte sa, dokážem vám to.

 „Môže vám to niekto dokázať?“

 Platt nervózne klopkal pravou nohou o podlahu: „Á-á-áno, celú noc som mal spoločnosť.“

 „Akú spoločnosť?“ spýtal sa El, hneď ako Plattovi ukazoval ďalší riadok – Volá sa Amane.

 „Bola, bola to prostitútka...“ dostal zo seba.

 El pokrútil hlavou a písal niečo: „Povedzte mi, kto to bol.“ Volali ste jej z jednorazového mobilu, ktorého ste sa už zbavili.

 „Áno, to je, ja len... jej meno je Amane.“ Skutočné meno neviete. Prišla o deviatej, odišla o siedmej ráno.

 „Celé meno?“

 „Neviem, vystupuje len pod ním,“ pokrčil plecami Platt. 657 648 639.

 „Pán Platt, hovoríte, že s vami bola celú noc. Kedy presne prišla, odišla?“

 „Prišla okolo deviatej a odišla, keď som vstával, okolo siedmej ráno.“

 El čosi čmárol. „Ups, odišlo mi pero,“ siahol do vrecka bundy a vytiahol iné, „Mohli by ste nám dať jej číslo, aby sme si mohli danú osobu nájsť a vašu verziu udalostí mohli overiť?“

 „Uhm, je to 657 648 639.“

 „Asi ho používate často, čo?“ Vymieňate si len adresu, vie len vaše krstné meno.

 „Nie, len... také číslo zvyčajne nemáte uložené v telefóne alebo vystavené na chladničke.“

 „To je pravda,“ pokývol súhlasne El.

 „Čo ste jej povedali? Čo o vás vie?“

 „Vie iba moju adresu a krstné meno.“

 „Váš telefón?“

 „Vždy použijem iný jednorazový.“

 „Máte ho so sebou?“

 „Už som sa ho zbavil.“

 „Chytré,“ sucho poznamenal El a pozrel na Platta, ktorému už stekal z čela pot, „tak pán Platt, to zrejme bude všetko, počkajte chvíľu na inštrukcie,“ El vstal, zhrabol notes a pero vložil do bundy.

 „Dozvie sa to niekto?“

 „Mimo nás nie,“ povedal mu stojac vo dverách, „ale rozhodne by som podobné aktivity neopakoval, pán Platt.“

 Vyšiel z miestnosti a ako prechádzal krátkou chodbou k druhej strane vypočúvacej miestnosti, vybral z vrecka mobil a odoslal Amane nahrávku s Plattovou adresou a časom odchodu a príchodu. Následne vošiel suverénne dovnútra a pozeral na Patricka, ktorý práve ukončil nahrávanie. „Všetko zaznamenané?“

 „Samozrejme.“

 „Sprav mi láskavosť a predvolaj ju, ak nebude súhlasiť, prinúť ju aspoň overiť tie informácie, nahraj to všetko a daj mi vedieť, čo zistíš. Pomôžeš mi?“ spýtal sa El.

 „Keď si to ty...“ Reed nevyzeral dvakrát nadšene, no na celej stanici bol El Nolby synonymom legendy a s ňou prichádzal aj rešpekt, „kam vlastne ideš?“

 „Idem sa pozrieť na Sala.“

 „Aha, a čo s Plattom?“

 „Ak sa ti to podarí overiť, pošli ho domov, ak nie, pošli ho tak či onak s tým, že má zostať v meste a ozveme sa mu. Proste štandardný protokol, držať ho nemôžeme. Tak zatiaľ,“ mávol rukou na pozdrav.

 Keď vošiel do nahrávacej miestnosti El, cez sklo sa na Sala s Marthou Lipstockovou pozerala ďalšia detektívka, Victoria Wollsová.

 „Zdravím, Victoria,“ ozval sa.

 „Á, El, ahoj.“

 „Tak ako to ide?“

 „Je to už posledný výsluch. Všetci sú čistí... aj ona,“ konštatovala Victoria.

 „Prekvapená?“ spýtal sa bez akejkoľvek farby hlasu, na ktorú boli všetci pri Elovi väčšinou zvyknutý ale v odlišnej atmosfére vyšetrovania odrazu musela trochu viac hrýzť.

 „Nič neočakávam, idem, kam ukazujú fakty,“ povedala a založila si ruky. El pristúpil vedľa nej k sklu a pozeral na Sala. Akurát hovoril Lipstockovej, že môže odísť.

 „Myslím, že aj ty už môžeš ísť, Victoria, istotne máš tiež nejakú prácu a ja so Salom nemôžeme donekonečna využívať ostatných detektívov,“ povedal El, „a vďaka za pomoc.“

 „Za málo,“ vypla nahrávanie, zvrtla sa a odkráčala preč.

 Do dverí za krátko vošiel Sal a keď zbadal Ela, trochu bol prekvapený: „Čo ty tu? Už si hotový?“

 El prikývol: „Čakám už len na overenie udalostí u Johna Platta.“

 Sal prikyvoval s hlavou a očividne rozmýšľal, potom pomaly kráčal k stolu, vybral nahrávky a označil ich dátumom: „Hm, a čo, máš teda nakoniec pravdu, alebo?“

 „Uvidím... každopádne, moja domnienka, že nikto z forenzného to neurobil bude najskôr pravdivá.“

 „Škoda... kiežby sme vraha mali čím skôr.“

 „Radšej neskôr ale skutočného, ako skôr a možno len nafingovaného, Sal. Hľadanie vraha nie je také rýchle ako v Zákone & Poriadku, to už po roku a pol musíš vedieť sám,“ povedal to ako profesor žiakovi.

 Sala to pichlo do srdca ale udržal pokoj: „A teraz? Aký je postup?“

 „Budeme triediť každého jedného policajta s odznakom, kým sa nedostaneme k vrahovi.“

 „To môže trvať dlhé mesiace.“

 „Nuž... platí, čo som povedal. A teraz poď, stále potrebujeme vyplniť protokoly a písomnosti na dnešok,“ tľapol ho po pleci ako popri ňom vychádzal von z miestnosti. Sal bol ako na ihlách... niekedy mu El skrátka liezol na nervy tým, že vždy všetko musel vedieť najlepšie.

 Bolo už sedem hodín večer, keď konečne dokončovali písomnosti. V tom im na dvere zaklopal a vošiel Patrick Reed s kazetovou nahrávkou v ruke: „Tak som to z nej dostal.“

 El vzhliadol od počítačovej obrazovky a spisov na stole: „A?“

 „Platt je čistý.“

 „Dostal si ju na stanicu?“

 „Nie, ale nakoniec súhlasila s odpočúvaným hovorom. Aj jeho aj jej verzia sedí... vedela bezchybne jeho adresu, uviedla správny čas príchodu a odchodu. Skrátka neklamal. Akurát vám sa práca ešte viac sťažila,“ poznamenal Patrick.

 El pokojne pokrčil plecami: „Nikdy nebola ľahká.“ Sal naňho pozeral zozadu s nerozlúštiteľným výrazom.

 „To hej. Takže, tu máš kópiu, a originál som už uložil do evidencie,“ podal mu kazetu.

 „Vďaka, Patrick.“

 „Jasne, pôjdem ešte popracovať na tej topánke,“ povedal Reed, El prikývol a keď už Patrick zatváral dvere, Sal sa spýtal: „A už máš aspoň predstavu, čo to bolo za topánku?“

 „Neviem, čo, ale určite to neboli čižmy ani botasky. Rozhodne to bola elegantná obuv.“

 El premýšľavo hľadel do stropu s naklonenou hlavou: „Elegantná obuv do lejaku. Náš vrah si potrpí na štýl.“

 „To teda hej,“ prikývol Reed, „zatiaľ.“

 Sal pozdravil a El zostal naďalej v premýšľavej polohe. Sal naňho chvíľu pozeral a už, už sa chcel niečo spýtať ale nakoniec sa rozhodol nič nepovedať. Keď sa El vrátil k práci, predsa mu len položil otázku: „Môžem otázku?“

 El sa k nemu otočil stoličkou a svojím neutrálnym zjavom pôsobil odstrašujúco, presne pre jeho ostré črty a pohľad, ktorý prepaľoval každú osobu sa stal takým obávaným vyšetrovateľom. Sal ho nemal rád, no rešpektoval ho.

 „Pýtaj sa.“

 „Zvážil si už možnosť, že tento prípad možno nikdy nevyriešime?“

 „Nie.“

 „Ani raz?“

 „Nie, ešte niečo?“ El nepohol ani brvou, akoby bola jeho osobnosť titánom, o ktorý sa také otázky odbíjajú ako ihly.

 „Takže vážne veríš, že to vyriešiš?“

 „Nevidím dôvod, prečo nie.“

 Sal sa nedokázal ubrániť úškrnu: „Človeče, niekedy fakt netuším, či sa rozprávam so strojom alebo človekom.“

 „O moju ľudskosť nemaj obavy. Skôr o ľudskosť vraha, ktorý je tam vonku, či skôr... tu dnu, koncentruj sa na to a snáď to vyriešime spolu...“ keď dokončil, otočil sa, dávajúc Salovi jasne najavo, že je koniec otázkam.

 Písomnosti dokončili okolo pol ôsmej večer, pobrali sa potom domov. Na ceste nočným mestom bol jediným zvukom v aute len tlmený dopad dažďových kvapiek na auto a šuchot stieračov.

 „Zajtra pokračujeme,“ povedal El namiesto pozdravu.

 „Jasné, dobrú noc,“ odzdravil Sal do dažďa siluete odchádzajúceho detektíva, „zajtra pokračujeme...“ zamrmlal Elovu vetu, keď sa pohol s autom smerom k centru, „zajtra pokračujeme.“

 Dážď ho upokojoval, umožňoval mu premýšľať nad všetkým, čo sa udialo. Potreboval sa prevetrať, premyslieť postup. Preto nešiel hneď domov. Zašiel do prístavu, zastavil auto pred mólom a vyšiel do dažďa. Orlími očami sledoval vzdialené svetlá zaoceánskych lodí privážajúcich ustavične niečo nové. Niektoré z nich patria určite pod jeho firmu. Práve preto bol Sal taký bohatý. Obyčajná firma zaoberajúca sa importom a exportom, ktorú zdedil po otcovi. Jej vedenie prenechal iným no stále to bolo všetko pod jeho palcom. Umožňovalo mu to aj isté postranné „kšeftíky“. Usmial sa, spokojný so svojím životom. Pršalo čoraz silnejšie tak sa pobral do auta a tento raz už mieril domov do Peakstar Building, jedného z najvyšších mrakodrapov v Greywelle.

 Po ceste opäť premýšľal nad uplynulými udalosťami dňa. Snažil sa adaptovať svoj ďalší postup, ale zistil, že potrebuje úplne nový. El ho donútil zmeniť plán. Nikdy ho predtým nič nedonútilo zmeniť plán. Musel sa pri tom pomyslení usmiať. Musel zložiť Elovi poklonu. Je to geniálny chlapík...

 Auto zaparkoval do podzemnej garáže na svoje tradičné miesto. Vypol motor a chvíľu ešte sedel v aute. Hoci sa jeho plán menil, nevnímal to ako škodu.

 Vystúpil a všimol si, že sú jeho topánky úplne premočené. Prešiel ku kufru, kde vždy nosil pre istotu náhradné. Boli schované pod čiernym pršiplášťom. Boli tam dva páry. Vzal si ten, ktorý nemal po okraji pravej topánky červené stopy. Prezul sa a spokojne sa usmial.

 Pôvodne mala zábava vyzerať trocha inak, no ako mieril k výťahu, zistil, že táto nová verzia je koniec koncov ešte lepšia, lebo aká hra je zábavnejšia, než tá nebezpečná?

Jozef Andraščík

Jozef Andraščík

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, ktorého baví písanie, predovšetkým príbehov, poviedok a pod. Rád píše aj všeličo iné, ako recenzie, úvahy a ďalšie. Rád sleduje kvalitné filmy a vychutnáva si voľný čas zmysluplným spôsobom. Zoznam autorových rubrík:  PríbehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu