Noc zapôsobila na modré slúchadlo chladivým dotykom a v Samantiných teplých rukách začínalo byť nepríjemné ho držať. Akoby neznáma sila túžila vložiť ho naspäť do temnej štrbiny, kde ležalo dlhé roky nedotknuté. Kým ho jej horúca ženská ruka nezovrela.
Samanta si priložila bez veľkých očakávaní slúchadlo k uchu a spýtala sa, kto volá a či hľadá správcu motela. Na druhej strane bolo ticho. Nie také ticho, kedy človek čaká na odpoveď toho druhého ale ticho akoby ten na druhej linke prehovoril len vzácne a slová boli drahým špásom. Nakoniec sa však predsa len kovovým, telefónnym hlasom sfarbeným do neznámeho prízvuku ozvalo: „S kým volám?“
„Tu je Samanta, ja som len ubytovaná v moteli. Potrebujete správcu?“ spýtala sa netrpezlivo svojím hlbokým, krásne ženským hlasom s túžbou zložiť. Ten na druhej strane znel nejakým spôsobom zle, hrôzostrašne.
„Nepotrebujem správcu. Potrebujem toho vonku.“
Samanta nechápala. Pokiaľ vedela, žil tu len správca a okrem nej a jedného chalana tu ani nikto nebol s ňou – nikto nebol vonku „Nikto okrem mňa tu vonku nie je.“
„Je tam vonku. Niekde v noci. Potrebujem s tou osobou hovoriť.“
Samanta toho mala dosť. „Začnite sa so mnou rozprávať normálne alebo zložím!“ ofenzívnym tónom zvolala do telefónu.
„Nie je potreba násilia. Ja viem, že je tam. A súrne tú osobu potrebujem. Musí vedieť, že nech spraví v tej noci čokoľvek, nepomôže si.“
„Nikto okrem mňa tu nie je! Žiadnu osobu tu nepoznám. Dovidenia!“ nervózne zaklapla telefón, bez žiadnej šance odpovede pre toho druhého.
Náhle sa však opäť ocitla v tichu a matnom červeno modrom neónovom svetle. Cesta pri moteli nebola osvetlená žiarením reflektorov auta už niekoľko hodín. A zloženie telefónu akoby odrazu spustilo nepekný pocit zraniteľnosti v tak temnej noci. Samanta tam nemohla vydržať a náhlivo sa vydala cez dvere do recepcie. Drevený obklad na stenách a žiarivé svetlo zo žiarovky pôsobilo útulne a upokojujúco.
Spoza prechodu za recepčným pultom vyšiel starší chlap v okuliaroch, recepčný. „Á, to ste len vy. Nejaký problém, slečna?“ spýtal sa s prižmúrenými očami. Musel pred chvíľou spať, ale automatický budík pri otváraní dverí ho zobudil.
„Nič... len, niekto volal a je mi vonku nepríjemne,“ po tejto poznámke bol recepčný trochu zarazený.
„Chcete povedať, že vám volali?“
„Nie, niekto volal do tej starej telefónnej búdky, keď som sedela vonku a sledovala cestu. Očividne to bol nejaký magor, ustavične hovoril niečo svoje.“
Recepčný si zdvihol okuliare vyššie ku koreňu nosa s podivuhodným výrazom v tvári. „Slečna, tá búdka nefunguje už desať jedenásť rokov. Telefónny kábel k nej bol strhnutý počas jednej búrky a oprava by ma vyšla draho tak som to nechal tak.“
Samanta neverila vlastným ušiam. „Ono to zvonilo. Ja som to zdvihla a vnútri bol hlas. Nemôže to nefungovať.“
„Prosím vás, slečna. Nie ste ospalá? Prečo vlastne celý večer a noc nie ste na izbe? Možno ste zaspali a zdalo sa vám, že ste telefonovali,“ hovoril s otcovským tónom.
„Nespala som, to viem istotne.“
„Dobre, tak si teda pôjdeme zavolať, okej?“ ukázal rukou na dvere a išiel za ňou von.
Keď stáli pri búdke, Samanta mala neblahý pocit. Hľadieť na to slúchadlo bolo nepríjemné, ako keby obsahovalo strašné spomienky.
Recepčný ho chytil do rúk a sebavedome naťukal prvé číslo, ktoré mu prišlo na um, 911, záchrannú službu. Nič sa však nestalo, telefón nič nevytočil a ani nereagoval. Skúsil to s viacerými, ním bežne užívanými číslami no nič nefungovalo.
„Prepáčte, ale asi ste skutočne trochu zaspali, slečna. Choďte si zdriemnuť. Ak na niekoho čakáte, tak sa zrejme objaví až ráno. Ak príde v noci, upovedomím vás o tom.“
„Ja na nikoho nečakám,“ odvetila netrpezlivo, dívajúc sa na slúchadlo, „ono fungovalo,“ hlesla nechápavo.
„Poďte, zavediem vás tam.“
Samanta nevzdorovala, očividne telefón nefungoval. Nechcela však pripustiť aby mohla mať halucinácie alebo nebodaj zaspala. Čo sa teda stalo? A kto je ten vonku? Je tu vôbec skutočne niekto okrem nej? Odrazu ju temnota obopínaná elektrickou žiarou svetiel motela obkľučovala.
Keď prechádzali popri dverách do izieb, Samanta prehodila: „Nepoznáte z okolia nikoho kto by sa tu mohol potulovať?“
„Nikoho nepoznám.“
„Ste si istí?“
„Sme na púšti, slečna.“
„Nikdy sa k vám nikto potulujúci nedostavil?“
„Nejakí turisti ale bolo to už pred dlhými rokmi... Tuším v dvetisíctreťom, už vtedy nefungoval telefón,“ dodal svrbiac sa po hlave.
„Takže nič... ďakujem beztak za pomoc.“
„Nie je zač,“ odvetil, otvárajúc dvere do izby číslo 10. Podržal ich kým Samanta vošla a potom s prianím dobrej noci zavrel a odkráčal.
Samanta sa opäť ocitla sama v prázdne pôsobiacej miestnosti. Výbavu tvorila manželská posteľ béžovej farby, starý televízor, skriňa a dvere do kúpeľne.
Podišla k posteli a sadla si na kraj, pohľad uprený do dverí a predsa hľadiaci kamsi preč, premietajúci, čo ju sem priviedlo.
Bola to hádka či útek od problémov? Odrazu si nespomínala, čo sa stalo. V istom zmysle ale bola spokojná. Ako keby záblesky slnka na začiatku rána mali zmazať všetok nesúlad.
Obrátila pohľad k oknu. Videla cezeň len drevené stĺpiky spojené so strechou odeté do zamatového rúcha noci. Žeby niekto tam vonku bol? Pomyslenie na zvláštnu postavu bez baterky kráčajúcu po okolí motela v mŕtvolnom tichu... bolo pri najmenšom nepríjemné. Evokovalo to u nej spomienky na čierne príbehy, ktoré si rozprávali s priateľkami na školskom výlete kedysi dávno keď svet bol tým najkrajším, čo existovalo.
Trasúc sa vstala, spravila krôčik k dverám a otočila kľúčom. Ako tam tak stála v krásnych letných tyrkysových šatách s bielymi kruhmi, hrýzla si pery a vykukla spoza okna vonku. Všetko bolo v tom istom stave ako pred pár minútami... Nepribudol ani žiaden tulák.
Prešla k nočnému stolíku a vzala z neho rokmi ošúchaný diaľkový ovládač. Stisla červené tlačidlo a sledovala šumiacu obrazovku. Prepla zopár kanálov až našla nočné vysielanie správ. Akurát sa skončila jedna reportáž a objavil sa chlapík sediaci za širokým stolom s papiermi, v pozadí sa točila planéta. Suverénne a profesionálne hlásal: „Nehoda na Ivaping Pribes Drive si vyžiadala ďalšie dve obete, ktoré podľahli zraneniam v nemocnici. Policajní vyšetrovatelia už určili príčinu nehody. Nasledujúce zábery sú nevhodné pre maloletých.“
Len čo dorozprával, naskočil obraz rušnej mestskej ulice. Všetko by bolo v poriadku ak by obchod s liehovinami nebol prerazený kamiónom prevážajúcim benzín. Reportér stojaci neďaleko skazonosného výjavu preniesol: „Dnes o dvanástej hodine a pätnástej minúte sa na Ivaping Pribes Drive zastavil čas. Bren Hollan, šofér autobusu v smere do Newpolisu neodhadol situáciu na križovatke. Neuvedomujúc si červené značenie semafora, narazil do cisternového kamióna prevážajúceho benzín. Sila nárazu vytvorila v návese trhliny. Vytekajúci benzín sa dostal do styku s cigaretou, ktorú pán Hollan fajčil tesne pred nárazom. Výbuch odpálil takmer celý autobus a zničil strechu spolu s dvoma stenami obchodu Finest Liquors. Nasledujúca tlaková vlna spôsobila škodu pre dve autá,“ objavilo sa zopár necenzurovaných záberov potrhaných ľudských tiel. Samanta sa s kyslým výrazom na tvári odvrátila no len čo začula reportéra, hneď svoj zrak stočila späť: „Tragicky zahynulo sedemnásť cestujúcich. Šofér cisterny Mike Lorne vyskočil z kabíny hneď ako cítil náraz do cisterny. Utrpel viacero tržných rán. Tlaková vlna, ktorá za chvíľu nasledovala ho odhodila do skla náprotivného obchodu s potravinami. Pán Lorne momentálne leží v nemocnici spolu s ďalšími tromi pacientmi s ťažkými zraneniami. Dvaja ľudia dnes v noci podľahli následkom popálenín. Majiteľ obchodu s liehovinami Ken Vock môže byť právom šťastný, že dnešné poludnie prežil zdravý. Počas výbuchu a nárazu cisterny bol totiž v zadnom sklade obchodu, čo mu zachránilo život. Pán Vock je tu momentálne so mnou. Poviete nám, prosím, ako ste sa zachránili?“ kamera sa oddialila a odhalila muža v stredných rokoch s husto zarastenou bradou. Reportér natiahol ruku s mikrofónom k jeho ústam.
„Áno. Ako ste vraveli, bol som v zadnom sklade. Triedil som si práve dovezený tovar ako vždy na poludnie a hovoril som si, že dnes je dosť slabá tržba, od rána zazvonil zvonček na dverách len dva krát. Nejako som sa ale nad tým nezdržoval a vybalil som ďalšie fínske vodky. Vtom sa ale spustila hotová katastrofa. Taký rachot som jakživ nepočul,“ zvolal rozhadzujúc rukami, „myslel som, že je koniec sveta alebo čo, v tej chvíli ma nenapadlo, čo sa deje, skrátka som vybehol von zadnými dverami a hlúpo sa díval na oblohu, očakával som ufo alebo čo... skrátka koniec sveta, padajúce asteroidy alebo čo. No nič tam nebolo. V tom sa ozval ten hrozný výbuch spoza mňa. Len čo som sa otočil, videl som, že vysoký pútač obchodu letí vzduchom spolu s kúdolom dymu a ohňa. Bol to teda strašný pohľad. Ak by som ten obchod nemal poistený, zrejme by som už rozmýšľal nad tým, čo robiť v živote. Či sa odbachnúť alebo odísť alebo čo... takto to nejako budem musieť dať dokopy hoci to bude dlhá práca. Mrzia ma len tí nešťastníci, čo skončili mŕtvi. Zopár končatín letelo spolu s pútačom,“ vážne prikývol.
„Ďakujeme za náhľad do situácie, pán Vock. Je to iste jedna z najtragickejších nehôd v histórii tohto štátu. O ďalšom priebehu tejto kauzy vás budeme informovať. Pre DP-TV, Radder Jones,“ bezúsmevná reportáž sa skončila a Samanta prepla program. Niečo sa jej o tej nehode vybavovalo. Z mesta odišla až po nej. Je to strašné. So skrútenými perami sledovala akýsi béčkový horor. Stačilo jej vidieť ako z akéhosi chlapíka odtŕhali nohy. Nechutné, bluaw...
Zasa preladila program. Tento raz bola svedkom nočnej eroticky ladenej telefonickej show. Ešte toto tu chýbalo. Na ďalšej stanici bola zasa polnočná politická debata. Na inej hrali dokola rokenrolové pesničky, nad ktorými Samanta len prevrátila očami. Dúfala, že narazí aj na niečo zaujímavé. Stále šla od kanálu ku kanálu a takmer hneď prepínala. Došla po kanál číslo 300, ktorý bol posledný. Nevedela presne určiť o čo ide. V kruhu svetla stál postarší muž s lysinou na hlave. Pred sebou mal stojan s mikrofónom a na pozadí sa premietali rôzne čiernobiele abstrakcie.
„A teraz, dámy a páni, si vypočujeme príbeh o noci,“ preniesol mysterióznym tónom mäkko znejúci hlas. Samanta sa usmiala. „Noc je plná prekvapení. Stačí, že zostanete dlho hore a časom sa dostaví niečo nepochopiteľné. Ale tak je to fajn, nemajte strach. Kto očakáva aby ste chápali tmu. Tma má svoje vlastné pravidlá a nečaká nič. Niekedy sa skrátka chová odporne lebo môže. To je dôležité. Noc to skrátka môže. Tak ako sa mohla odporne zachovať k môjmu priateľovi z Desertpolisu. Jedného dňa sa rozhodol, že sa vydá na nočnú prechádzku po púšti. No nevrátil sa!“ moderátor sa začal cynicky smiať, zanechávajúc Samante pocit nepokoja.
„On sa nevrátil! Nevrátil sa, dámy a páni, lebo podcenil silu noci!“ nech už sledoval svojím neznesiteľným smiechom čokoľvek, darilo sa mu ním desiť. „Áno, nevrátil sa ale je mi to jedno. Lebo čo si noc vezme, to už nevráti! A je to len a len jeho vina! Teraz si už nepomôže. Vravím mu, ó áno, toľko krát k nemu volám do temnoty, že nič tým nevyrieši nech bude kráčať koľko chce. Tma už mu vzala všetko. Hovorím mu teda nech sa vráti ku svetlu,“ náhle jeho hlas znel Samante zvláštnym spôsobom povedome.
Bol to hlas z telefónnej búdky. Striasla sa zdesením. Neschopná pohybu zízala na obrazovku. „Ach, kiežby ma teraz počul. Už som skúšal všemožné spôsoby ako sa k môjmu priateľovi dostať. Ale nepočuje ma. A tak končí jeho príbeh... Alebo stále pokračuje, dámy a páni?“ moderátor skrivil ústa do úškrnu. Obraz blikol jasným bielym svetlom a odrazu fičal kanál 299. Zaskočená Samanta s tlčúcim srdcom prepla kanál dopredu. Naskočil program číslo 1... ako keby tri stovka nebola.
Ak bola Samanta po telefonáte z búdky zmätená, po tomto incidente v nej nastal hotový chaos. Rozrušená vypla televíziu a mrštila ovládač do jej oblého skla, tupý tresk však nič nevyriešil.
Je to len na mne. Samanta odhodlane vstala, hoci stále pripomínala osiku. Vykročila k dverám, odomkla ich a vyšla von. Prešla k lavičke kde ešte pred pár minútami nenútene sedela avšak tento raz si na ňu nesadla ale mlčky sledovala telefónnu búdku.
Nezazvonila ani po minúte a to už si Samanta uvedomovala chlad nočnej púšte. S husou kožou sa vydala pod pútač rozhliadnuť sa po okolí. Nikoho ale nevidela. Tak šla ďalej a ďalej... preč od motelu, preč od svetla, priamo oproti samotnej vábivej ruke noci. Aj keď tvárou pôsobila suverénne, vnútro bublalo zmätkom, neschopnosťou spomenúť si, čo ju sem priviedlo a čo ju núti vidieť hrozné veci.
Zašla ďaleko. Aj keď mohla za chrbtom stále jasne vidieť čoraz slabšiu intenzitu svetiel motela, návrat sa zdal nemožný. Odmietala sa tam vrátiť. Ako keby ju opäť len čosi nadprirodzeného klamalo. Do jej balerín už vniklo veľa piesku, prevaľoval sa pomedzi jej prsty a svojím spôsobom ju šteklil. Každý pohľad dolu by ju ale mohol odrezať od priameho kontaktu s dezolátnym okolím.
Po polhodine tápania sa pred ňou objavilo v diaľke svetlo motelu. Svetlo, o ktorom si myslela, že už zmizlo. Vrátila sa v kruhu. Nešťastná sa otočila a vybrala sa opačným smerom. Po pár minútach sa ale potkla o akýsi kameň. Tvárou zapadla do piesku a v ústach pocítila milióny zrniek piesku bez chuti ako sa jej prevaľujú po jazyku. Namáhavo sa postavila, naširoko vypľúvajúc prach a otrepávajúc zo seba jemne usadené nánosy piesku.
Chvíľu jej trvalo kým si uvedomila, že tma pred ňou nabrala trochu neprirodzený obrys. Bol to ľudský obrys, jasný ako facka. Samanta ale nekričala. Už ju nedokázalo nič prekvapiť. Iba v jednom si však nebola istá. Je to reálna postava?
„Už ma to nebaví, Samanta. Dva krát som ti dnes v noci povedal, že útek do tmy ničomu nepomôže. Ale ty si to nechceš pripustiť. Uvedomuješ si, kde si sa dostala? Dnes o tomto čase si mala ležať pri svojom priateľovi a pozerať s ním na nejaký hlúpy romantický film, ktorý máš rada. Avšak si tu, kdesi uprostred púšti s chaosom v duši. Prečo si sem prišla?“ hlas bol rovnaký ako v televízii. Samanta ho však nechápala. Nevedela prísť na príčinu toho, čo hovoril.
„Pýtal si sa ma na akéhosi muža, nie ženu! Tak čo odo mňa chceš?!“ rozrušene vykrikovala.
„Chcem aby si chápala, čo sa deje. V prvom rade si musíš uvedomiť, že pod pojmom priateľ a osoba v noci sa nemyslí muž. Myslí sa tým skrátka niekto. A ten niekto si ty,“ posledné dve slová tá tieňová postava zvýraznila s mrazivým prízvukom.
„Ale nechápem ako sa ma dotýka nejaký tvoj biznis!“ mala sto chutí sa otočiť a odkráčať. V tej chvíli si neuvedomovala závažnosť udalostí, ktoré sa jej udiali.
„To nie je nejaký môj biznis, Samanta. Ja som tvojou súčasťou. Stále si to neuvedomuješ. Musíš pochopiť, že existujem len v tvojej mysli... Búdka a tá televízia – nič z toho v skutočnosti nikto nemohol počuť alebo vidieť. Videla si to a počula v mysli len ty. Fungujem ako istý typ núdzového programu, ktorý si skonštruovala vo svojej mysli aby si sa uchránila od hrôzostrašných psychických následkov, ktoré momentálne zažívaš len v nejasných náznakoch a nemožnosti spomenúť si. Telefón a kanál 300 s nimi nemajú nič spoločné. Sú len tvojimi vlastnými prostriedkami snahy o naviazanie kontaktu s tebou samým, o návrat do reality... chceš čeliť svetu a tomu, čo sa ti dnes v živote udialo. Zároveň si ale neuvedomuješ, že sa snažíš vymaniť sa z bláznovstva, ktoré ťa pochytilo. Preto som tu a hovorím ti aby si šla k motelu. Skús sa rozpomenúť na to ako si k nemu prišla a čo sa stalo. To ťa spraví opäť slobodnou a psychicky zdravou Samantou,“ aj keď to muž vysvetlil pomaly a po poriadku, Samanta bola stále v pomykove. Čosi jej hovorilo, že tomu stvoreniu nemá veriť ale zároveň cítila akési volanie z hĺbky, vyzývajúce ju vrátiť sa k motelu. Musím si spomenúť...
„Ako mám vedieť, že vravíš pravdu?“ spýtala sa už bez sily odporovať.
„Predstav si, že tu nie som.“
Spravila tak a odrazu sa tma pred ňou stala obyčajnou. Žiaden obrys tam nebol a púšť bola opäť sama sebou. Napriek nesúladu a myšlienkam na ďalšiu lesť akéhosi zvláštneho mystického monštra sa Samanta obrátila a vydala k osamelo svietiacemu pútaču motela.
Počas dlhej cesty sa snažila vybaviť si udalosti už včerajšieho dňa. Spomínala si na prvé lúče púštneho slnka v meste. Vpaľovali jej do očí skrz zastreté žalúzie. Nasledoval záblesk neporiadku v jej izbe, sprehádzané šminky a odraz jej unavených očí v zrkadle. Rušná ulica. Chalani sledujúci bohaté územie pod jej bradou. Potom telefonát... a následne sedenie na lavičke pri moteli.
O čom bol ten telefonát? A kde mám vlastne teraz svoj mobil? pomyslela si a pocítila záchvev paniky. Skutočne jej vôbec nechýbal mobil, druhý raz pre ňu tak dôležitý nástroj. V šatách nemala žiadne vrecko. A kabelku so sebou nemala... Ako teda zaplatila motel? Alebo ho ešte nezaplatila? Vidina rozhovoru so správcom motela bola odrazu lákavým spôsobom na získanie informácií. Nielen o tom, ako sa sem dostala ale aj či niečo okrem sedenia na tej lavičke spravila. Samanta pridala do kroku.
Neďaleko motela mala už zrak a krok úplne pevný. Ako človek, ktorý vie, čo chce spraviť. Zaclonila rukou odrazu mocné svetlo osvetlenia motelu a zastavila pred dverami. Vyzula si baleríny, vysypala z nich všetok piesok a opäť si ich nasadila. Napriek tomu neznášala pocit, že nedostala von všetko a zopár zrniek stále cíti.
Vošla a za chvíľu sa objavil správca. Pôvodný úsmev mu zamrzol. „Zasa sa niečo deje, slečna?“ spýtal sa podozrievavo.
„Nie, všetko je v poriadku,“ povedala vážne. Stále bola od piesku, čo opatrný správcov pohľad opodstatňovalo. „Ide však o to, že potrebujem vašu pomoc,“ pokúsila sa o úsmev, „chcem vedieť či som vám už niečím zaplatila.“
Správca na ňu hľadel ako na blázna. Zároveň ale so snahou o otcovsky tón hovoril: „Nie, dohodli sme sa, že zajtra mi dáte peniaze. Nič ste vtedy pri sebe nemali. Povedali ste, že zavoláte akémusi Vendonovi a ten príde a zaplatí vám to.“
„Vendon je môj priateľ!“ celkom radostne zvolala Samanta a ruky zopäla v šťastnom geste. „A mala som niečo so sebou?“ pokračovala akoby poznámku o Vendonovi odrazu neregistrovala.
„Nie, nič ste so sebou nemali, slečna. Nechcete ísť skutočne do vašej izby? Ľahnúť si a pospať? Je už takmer jedna hodina v noci a vy tam vonku ste už od piatej večer, musíte byť unavená,“ prikyvoval akoby to malo priviesť ku prikyvovaniu aj Samantu.
„Som tu už od piatej večer?“ opäť na jej tvári zažiarila radosť obohatená úsmevom.
„Áno... vysadil vás nejaký kamión. Spomínali ste, že vás zviezol na stopku zdarma,“ vysvetlil správca a teraz už skutočne zmätene dodal: „Čo si na to nespomínate?“
Samanta s viečkami obrátenými ku stropu zamumlala: „Presne tak... a preto potrebujem vašu pomoc. Viete ešte niečo?“
„Už nič. To je všetko,“ uzavrel to unaveným hlasom. Samanta ho zobudila už druhý raz.
Chvíľu len tak v tichu postával za pultom a hľadel na premýšľajúcu Samantu. Občas skĺzol na jej postavu a musel uznať, že je to kosť. Ak je náhodou vyšinutá, je to škoda... pomyslel si úprimne.
„Nemáte noviny?!“ zvýskla odrazu.
„Počkajte, donesiem vám môj výtlačok,“ dvihol prst správca a zmizol v dverách za pultom. Objavil sa za malú chvíľu držiac zloženú tlač. Podal jej ju a oprel sa o pult, čakajúc kým si noviny prelistuje.
Samanta rýchlo prechádzala titulkami článkov, neobišla ani tie najmenšie stĺpčeky. Nič zaujímavé ale nenašla. Nič, čo by jej niečo pripomínalo. Mrkla sa na vydanie. Bolo to síce včerajšie číslo ale ako tradične – vychádzalo ešte z rána takže udalosti toho dňa v sebe nemalo zahrnuté.
No niečo sa muselo stať. „Ďakujem. Neviete, prosím, o niečom závažnom, čo sa stalo včera v meste?“ spýtavo sa naňho zahľadela.
„Ktoré mesto myslíte? Newpolis alebo Desertpolis?“
„Desertpolis.“
„Včera na poludnie tam bola skutočne veľmi tragická nehoda. Zahynulo sedemnásť ľudí v autobuse mieriacom do Newpolisu. Ale na detaily si už veľmi nepamätám, počul som to len v rádiu keď som vonku na streche opravoval zopár starých škridiel,“ dodal mimo reč.
„Dobre. Ďakujem. Pokojne si choďte ľahnúť. Už vás nebudem otravovať,“ úprimne sa usmiala.
„Za málo. Prajem dobrú noc,“ neisto hovoril keď smeroval do svojej izby slúžiacej zároveň ako kancelária. Samanta zostávala pri pulte, na tvári stále premýšľajúci výraz.
Keď sa dvere za správcom zavreli, siahla Samanta po telefónnom slúchadlu vedľa nej. Nevedela si presne vybaviť Vendonovo číslo, stále mala šum v mozgu, no verila, že intuícia jej pomôže. Zároveň si už spomínala na nehodu. Predtým ako zapla neexistujúci kanál 300, sledovala predsa reportáž. Bola si istá, že s ňou má niečo spoločné. Už vtedy si tým bola istá no bola príliš sústredená na ten telefón aby si to uvedomila naplno.
Vendon jej povie čo má s tým spoločné. Tak ako jej povedal, prečo ho okúzlila na koncerte Desertpoliskej skupiny Desertians pred štyrmi rokmi. Bol úprimný a tým si bola istá stopercentne.
S čoraz viac upokojeným dychom ťukala do telefónu čísla. 5... 5... 1. 4. 5. 7. Čakala na odozvu. Akosi jej ani nebolo nepríjemné ho o tejto noci budiť. Ak sme dnes večer mali skutočne byť spolu a ja nedvíham svoj mobil, čo inak nerobím nikdy tak potom dnes spať nebude. Nie ak vie o dnešku viac ako ja... Po druhom zazvonení sa ozval istým spôsobom známy, hoci v Samantinej pamäti stále nejasný hlas. „Tu Vendon K. Kto volá?“ Poskočilo jej srdce. Odrazu ale nevedela ako začať. „Samanta, si to ty? Kde si? Nemôžem kvôli tebe spať.“
„Som to ja, Vendon. Prosím ťa...“
„Čo je s tebou? Kde si, doparoma?! Neviem, čo s tebou je. Nikto to nevie. Už som rozmýšľal kedy ťa nahlásim za nezvestnú. Nechala si doma mobil aj kabelku,“ bol nahnevaný. Nahnevaný... ale v dobrom, nebol to hnev nenávisti ale strachu, obáv o ňu.
„Upokoj sa a vysvetlím ti to. Vlastne mi to vysvetlíš ty. Prosím ťa,“ rýchlo sa snažila spomenúť si, čo mu vlastne chcela povedať, „prosím ťa, povedz mi, čo sa stalo. Lebo zošaliem. Viem len, že som si vzala stop s nejakým kamiónom a o piatej som sa ocitla bez čohokoľvek v moteli Poles Motel medzi Newpolisom a Desertpolisom. A vážne šaliem. Nemám sily ti to tu všetko vyrozprávať, stále som zmätená ale prosím ťa, príď sem. Pomôž mi spomenúť si, čo ma tak zničilo, prosím,“ od rozrušenia a neschopnosti sa poriadne vyjadriť zo svojich myšlienok vzlykala a slané slzy jej stekali po tvári.
Vendon sa sám snažil upokojiť zo svojho poryvu hnevu. „Dobre, dobre. Hlavne pokoj, Samanta, zlato. Prídem. Prepáč. Ja... nevedel som, čo je s tebou. Ale neviem či je vhodné ti povedať, čo presne sa stalo touto cestou,“ opatrnosťou v slovách nešetril.
„Ja nezvládnem... Dlhšie čakať...“ slabo odvetila.
„Včera na poludnie sa stala hrozná vec. Hrozná vec, Samanta. A obidvaja tvoji rodičia zahynuli. Keď som to videl v televízii okolo štvrtej, ihneď som sa ti snažil dovolať ale už som ťa nezastihol. Bol som aj u teba, tvoja sestra mi povedala, že nevie kde si ale že má o teba strach. Nič viac som z nej kvôli jej plaču nedostal. Našiel som len tvoj mobil a kabelku plnú obvyklých vecí u teba v izbe, pohodenú v koši, ako by na ničom nezáležalo. Myslel som na najhoršie. Jediné, čo som mal bola nádej, že sa ozveš a budeš vedieť, že ťa to jednoducho strašne vzalo ale, že si nespravila najhoršie,“ vysvetlil Vendon a po hlase bolo cítiť, že jemu samému je to dosť ľúto. Mal problém to povedať milovanej osobe.
Samanta si odrazu pamätala všetko. Okolo jednej kráčala smerom do reštaurácie, kde pracovala. V tom jej zavolali z nemocnice, že jej zahynuli rodičia a je potrebná identifikácia tiel. Bola síce otrasená ale do nemocnice šla. Keď ale uvidela, čo ostalo z jej rodičov, bola načisto ochromená. Odrazu existovala len bolesť... bolesť zo straty, bolesť z nepredstaviteľných múk svojich milovaných. A túžba o ničom nevedieť. Túžba odísť... A tak sa vydala domov, nespomínajúc na Vendona a svoju sestru. Zahodila veci a chytila prvý stop s trochou nádeje v „lepší život“. Vysadil ju uprostred pustiny. Bola zmätená, ničomu nechápala, nedokázala pomyslieť na to, čo sa stalo. Tak to vymazala a odrazu bola len cestujúcou, ktorú vyzdvihne jej priateľ...
Avšak moja myseľ ma zachránila. Bolo ťažké tomu veriť ale bolo nezmyselné tomu odporovať.
„Samanta! Samanta? Samanta, si tam?! Samanta!“ Vendon panicky kričal do telefónu až sa Samanta prebudila zo zadumania a uvedomila si, že realita stále plynie.
„Áno, áno, áno, som tu,“ hlesla trpko, „príď. Príď ihneď. Prosím, príď hneď teraz.“
„Už idem, Samanta.“
Neschopná slova len dodala: „Ďakujem.“ A zavesila. Žiadne letargické a bežné „milujem ťa“ sa nekonalo. Nebolo naň času, nebolo naň chuť. Stačilo len cítiť, že niekto tam na druhej strane linky to nepotrebuje hovoriť, rovnako ako ona.
Cesty mysle sú nevyspytateľné, pomyslela si so strachom a smútkom. Nebolo by lepšie ak by som si nespomenula?
Vyšla vonku do chladnej noci a pozrela sa na nefunkčnú telefónnu búdku. Nevedela či ju má nenávidieť alebo milovať. Venovala jej len jeden strašný, obviňujúci a zároveň ďakovný pohľad.
Sadla si na lavičku.
Čakala.
Až zazvonil telefón... neveriacky naň pozrela. Spomenula si na tieňovú postavu v púšti a predstavovala si, že telefón nefunguje. No zvonil naďalej. Sledovala okolie akoby ten telefón bol určený pre púšť. Vyzýval ju však aby zdvihla ona.
A tak k nemu druhý raz tej noci podišla s pocitom, že skutočne zvoní a zdvihla. „Vymýšľam si toto len ja?“ spýtala sa zúfalo.
„Nie. Noc je predsa plná prekvapení. Stačí, že zostaneš dlho hore a časom sa dostaví niečo nepochopiteľné. Ale tak je to fajn, nemaj strach. Kto očakáva aby si chápala tmu. Tma má svoje vlastné pravidlá a nečaká nič. Niekedy sa skrátka chová odporne lebo môže. To je dôležité. Noc to skrátka môže...“
Tento príbeh už síce skončil ale Samantin príbeh nie, nemajte strach.
