reklama

Zánik Borlandu

Už prešlo mnoho a mnoho dní od doby, kedy sa udial tento bolestný príbeh. Rany, aj keď dávno zahojené a zabudnuté sa však vždy otvárajú, ak sa o nich rozpráva. Dovoľte mi teda, aby som vám rozpovedal príbeh zániku krajiny Borland. Ako mnoho vecí, ktoré sa udiali v dávnych dobách, aj za pád Borlandu a následný vznik močiarov môže prapôvodná a najmocnejšia Sila prírody... láska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Borland bol zomknutý medzi šírimi svahmi a hájmi obkolesujúcimi aj cesty, ktoré k nemu viedli. Bol ďaleko od najbližšieho mesta na severovýchode Dorgauru (fiktívneho fantasy kontinentu, kde sa príbeh odohráva pozn. autora). Čuduj sa svetu, cesta k nemu bola dláždená opracovanými kameňmi, čo bolo na tak odľahlú usadlosť v tých časoch nadmieru zvláštne, avšak, ako uvidíte, racionálne pochopiteľné. Ani zverina sa často nepriblížila k Borlandu, lebo klopot kopýt po kamienkoch ich vždy odlákal od krásnych pachov linúcich sa z dediny. Borlandský kraj bol odjakživa rodiskom slávnych bojovníkov, ktorí sú už zabudnutí a je to zároveň jediný kút zo starodávnych časov, ktorý zostal obývaný a stále kvitol slávou, aj keď vo svete o ňom vedeli snáď len hrdí archivári študujúci veľkolepé dejiny severovýchodu. Kráľovská línia ľudí však takisto nezabudla na hrdé činy Borlandských krajov a preto sem vždy zavítali z ďalekých ciest koče a karavány naplnené prvotriednymi potravinami, ktoré nenájdete v Borlande. Potraviny však bolo pramálo z toho, čo sem prúdilo. O cestu sa kráľovi služobníci neustále starali a privážali sa sem aj najkvalitnejšie opracované kamene, rudy, kráľovské dary, zásoby dreva a pomáhalo sa kde sa dalo. Borland bol totiž veľkým krajom, no predsa málo dotknutým lebo tunajšie lesy a príroda boli najkrajšie z celého Dorgauru a okrem nepravdivých ústrižkov legiend nikto netušil, prečo tomu tak je. Aj keď sa toľko darov dovážalo, musíme poprieť dojmu, že Borland bol zaostalý alebo nemal vlastné zdroje. Však práve Borlandské polia boli na pšenicu a ovocie najúrodnejšie a miestna zlatá baňa s vchodom do nej priamo v meste bola preslávená leskom zlatých tehličiek. Napriek rozľahlosti teda existovalo len jedno krásne mesto, postavené zväčša spojením kamenných a drevených stavieb, takže architektúra sa dosť podobala na tú, ktorá prevládala v hojne obývaných krajoch Severného Kráľovstva. Nesmieme však zabudnúť, že mnoho budov a prvkov mesta, ako aj krásne zachovalé valy ohradzujúce mesto, zostali neporušené tak, ako boli postavené v pradávnych časoch. Iba tu a tam sa lepšie opevnili a zrenovovalo sa to, čo už chátralo vplyvom času. Valy napriek svojej majestátnosti boli však len iskrou diamantu oproti krásnym svahom naokolo. Iba na západe, tam kde viedla cesta, nebol žiaden svah, takže sa každému, kto spočinul na vysokej strážnej veži Borlandu zdalo, že celé mesto je obkľúčené lesom a svahmi a je len otázkou času, kedy sa zem zdvihne a pokorí aj západnú časť krajiny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Raz sa stalo, že do jedného z krásnych domov Borlandu sa narodil zdravý chlapec. Vanthel ho pomenovali a už od narodenia mal krásne štíhle nohy. Nejedni staré ženy hovorili, že ten mládenec sa bude preháňať po kopcoch nad Borlandom keď dospeje. Tak sa aj stalo. Keď Vanthel narástol na sile a ume, často sa zakrádal do okolitých hájov a načúval šeru stromov, kradmým krokom sŕn a neraz sa uvelebil do košatých korún nejakej stredne starej čerešne s pevným drevom a len tak so zavretými očami dumal nad tým, aké osudy stretnú zvieratá, ktoré počul a videl, no oni ho... snáď až na drobné pavúky nevideli, lebo jeho chôdza bola tichá sťa had, keď sa vinie krovím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vanthel mal šestnásť rokov keď už poznal každý les a aj jeho ďaleké okolia ako vlastný prst aj keď sa zdržiaval najradšej len v okolí severného, východného a južného lesa, lebo tie obklopovali mesto Borland, ktoré Vanthel tak bedlivo strážil v tôni stromov. Mnoho ráz aj bral malé deti na púte cez tie najkrajšie miesta, ktoré poznal a učil ich mnohé o lese, čo sa sám naučil, ukazoval im chodníčky a znaky pre stratených, ktoré v prírode porobil, varoval ich pred jedovatými hubami a vysvetlil im, aké dôležité je správať sa k zvieratám v lese ako k ľuďom v Borlande, to jest s rešpektom a úctou. Ak nechápali, vravel im mnoho ráz: "Keď vojdete do lesa, je to akoby ste vošli otvorenými dverami do príbytku vášho priateľa. Nenahnevá sa na vás, lebo vás pozná a vie kto ste po výzore. Ak však vojdete a budete mu v jeho príbytku robiť neplechu, aj les vás už nespozná a vyženie vás, ba vás sám zničí, lebo má mnoho tajomstiev a ani ja všetky nepoznám." Deti jeho slová vždy brali na veľkú váhu a stali sa z nich drevorubači a páni z Borlandu múdri a zdatní, milujúci lesy. Nik z nich však nikdy nemiloval lesy tak mocne ako Vanthel. V každej kôre stromu, v každom steble trávy, či lístku vnímal krásu a nadpozemskosť prýštiacu z Borlandského kraja. Keď mal Vanthel už pred tridsiatkou, učil deti tých ľudí, ktorých kedysi učil a dole vo vidieku bol uznávaným učiteľom a milovníkom lesov. U niektorých sa stal dokonca legendou, hlavne u tých, ktorí boli príliš starí a nevychádzali už von kvôli preťaženým nohám. Tí si len spomínali na svižného malého Vanthela a keď čokoľvek sa im donieslo k ich ušiam o učiteľovi Vanthelovi z Borlandských lesov, ktorí tam už dokonca aj žije vo voľnej prírode, hneď sa zaradovali, že jeho osud sa napĺňa. Nevedeli však o všetkých cestách, ktoré Vanthela ešte čakajú. A srdcia by ich boleli, ak by cítili ťarchu, ktorá sa mala zniesť na Borland a na milovaného Vanthela - pastiera Borlandu - ako ho volali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Či sa skaza Vanthela a Borlandských lesov začala príletom čiernych krkavcov z Borovicových hôr na severe, ktorí sa usadili na úpätia hájov pred zimou, ktorá zo severu prúdila, alebo sa začala už narodením Vanthela, to nikto nevedel. No keď priteli krkavce, niť Vanthelovho osudu sa začala odvíjať rýchlo. Dodnes sa v Borlande traduje príslovie "časy temné nastávajú, keď krkavce do Borlandu prilietajú". Vskutku, čierne vtáky svojím škrekotom rušili mnohých, ktorí bývali poblízku ich hniezd a najviac rozrušili učiteľa a pastiera Borlandu. Prijal ich tiež ako dietky lesa no videl ba priam cítil, že z nich sála nepokoj, aký do Borlandských krajov nezavítal. Rozprával sa s nimi predlhé dni a noci, lebo za dlhý čas prebývania v lesoch sa naučil reči zvierat, ale nič o nich bližše nezistil, lebo mu svoje správanie nechceli vysvetliťa vraveli len, že prišli prečkať netradične tuhú zimu. Vyzval ich teda aby sa odsťahovali za tri dni inde, utíšili sa alebo im vypáli hniezda. Krkavce vedeli, že na človeka sú malí, no vedeli aj, že prišli kvôli zime, a teplo potrebujú. Keby len Vanthel bol múdrejší a toleroval ich hluk, ktorý bol v ich krajoch obyčajný a prirodzený, prečkal by zimu a zamával by krkavcom na rozlúčku, no pastier Borlandu bol horlivého srdca a nohy mal svižné. Počkal teda tri dni, a keď krkavce neprestali nariekať, vzal miazgu z mnohých stromov, založil si oheň, uvaril miazgu a z nej si potom utvoril fakľu. Nebola ani príliš dlhá, ani príliš krátka, lebo Vanthel bol zručný a vyliezť po vysokých stromoch mu bolo aj s jednou rukou obsadenou, veľmi ľahké. Tak začal zapaľovať hniezda. Pochytil ho však zármutok, keď zistil, že krkavce porobili za tri dni hniezd po každom strome, i mnohé boli zbytočné a nik v nich neprebýval. Vanthela zarmútilo ničenie toľkých krásnych stromov toľkými hniezdami, no nechcel poškvrniť živlom ohňa prenádherné stromy Borlandu a tak sa vybral na juh, kde krkavce neboli a umúdril sa, aby vyčkal ich odchodu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spočiatku sa zdalo, že Vanthelov orlí zrak si prestal všímať krkavcov na severnej strane. No nie. Naďalej a naďalej Vanthel upieral svoj nespokojný pohľad na tie vtáky. Pritom oni až na postavanie toľkých hniezd nemali zlé úmysly a vskutku len chceli prežiť cez zimu v príjemnejších krajoch. Učiteľ Borlandu však už rozmýšľal ako zbaviť jeho milované lesy tej pliagy rušiacej ticho. V tých chvíľach si spomenul, ako vravel kedyi maličkým, že ani on nepozná všetky tajomstvá Borlandských lesov. Vskutku ich nepoznal, no zopár ich už odhalil. Keď niekedy predlho načúval tichu, odhalil volanie spod zeme, zvuk spevu veštice menom Fadreya. Stromy mu svojím dlhým rozprávaním skrz listy rozpovedali jej príbeh. Odvtedy naňho takmer zabudol. Fadreya bola matkou všetkých lesov Borlandu. Kedysi ich radostne rozsievala, ale hlina jej prerástla cez hlavu a koreňmi ju vlastné stromy spútali, lebo sadila príliš veľa. Tak sa stala ich matkou a odvtedy prebýva pod hlinou vo svojich sieňach, spútaná povrazmi dreva a spievajúca o tom, aké krásne je slnko a ako ho dlho nevidela. Milovala však svoje stromy a prírodu, preto nikdy neutrhla korene akejkoľvek rastliny, lebo by spustošila svoje dielo. Ani vyslobodiť sa nemohla, lebo nemala sily a povrazy boli mocné. Vanthel vedel, že Fadreya predpovedala spevom spod zeme mnohé udalosti, ktoré sa v Borlandských krajoch skutočne udiali a tak sa za ňou vydal po radu skrz tie lesné cestičky, ktoré boli temné a strašidelné a nachádzali sa hlboko v južnom lese. Putovať po nich malo odvahu len zopár ľudí a tí, čo išli sa väčšinou nevrátili. Vanthel bol však neohrozený pastier Borlandu a lesy ho poznali viac ako seba samých. S touto istotou vstúpil Vanthel na tmavé chodníčky, kam neprenikala žiara Veľkého kruhu (slnko, pozn. autora) a putoval.

Bola to cesta plná útrap. V temných lesoch číhali tisícky očí a státisíce zlých duchov ešte z počiatkov sveta, kedy sa uchýlili do temnôt, aby ich nespaľovala žiara dňa. Vanthel mal luk a tulec so šípmi, lebo niekedy sa potreboval nasýtiť mäsa a tak zabíjal už staré alebo chorľavé srny. Preto s lukom a šípmi putoval a mnohých zhmotnených prízrakov pozrážal po ceste do útrob Borlandu. Raz prenikol aj do podzemných siení Fadreyi, no nevedel to, lebo stromy boli divoké, príroda nesúrodá a všade vládla tma osvetlená len žiariacimi kvetinami. Všetko sa teda zdalo rovnaké. Z omylu ho vyviedla až tvár plná svetla vykúkajúca spomedzi povrazcov nespočetných kmeňov a korienkov maličkých rastlín. Všetko, čo Fadreya kedysi zasiala, sa k nej pripútalo. Nebolo vidieť ani palec jej kože, lebo bola pokrytá flórou Borlandu. No tá tvár žiarila ako iskra východu slnka po temnej noci, či ako blesk v čiernych mrakoch. Bola krásna ako víchor, žiarivá ako hladina oceánu na poludnie a predovšetkým smutná. Jej smútok trval dlho a podľa legiend ona bola matkou smútku, lebo existovala ešte pred tým, ako ľudia začali plakať. Keď niekto prelial slzu, čerpal len zo zásob, ktoré Fadreya nazhromaždila... To boli dávne povedačky. Pravdou však bolo, že keď ostrá, lesom vyšľahaná tvár Vanthela zračila úžasnú žiaru sĺz, ktoré stekali do koreňov a opájali ich životodárnou vodou, vedel, že sa zamiloval do Fadreyi. "Nemiloval som lesy! To teba, Fadreya, miloval som! Lebo to ty napájaš všetko rastlinstvo vodou a dávaš lesom Borlandu nehynúcu krásu. Preto som si zamiloval šumy listov, lebo si v nich šumela ty! Si krásnejšia ako tisícky prvosienok!" Fadreyine slzy budovali krásu, ktorú tak dlhé roky miloval a bol jej verný. Fadreya jeho slová počúvala, no prebudil sa v nej ešte väčší zármutok, lebo vedela, že jej stromy si Vanthela obľúbili a rozprávali jej o ňom svojím šepotaním. "Hneď by som išla s tebou, Vanthel, lebo moje srdce vie, že dobré veci robíš v mojích lesoch a miluješ ich viac nech čokoľvek iné, ale som naveky spútaná láskou k nim a nemôžem sa vymotať. Ani preseknúť korene nechcem, lebo by som poničila, čo som tak dlho budovala. Stromy ma milujú, no nad koreňmi nemajú moc a preto ma nemôžu vyslobodiť. Vedz však, že ťa milujem!" vravela Fadreya hlasom, v ktorom Vanthel rozoznal šum lístia, víchor preháňajúci sa v korunách dubov a liesok ale aj sladký nektár kvetín rastúcich všade po lesoch.

Pastier Borlandu presedel pri Fadreyi dlhý čas a veru plakal aj s ňou mnoho ráz spoločne, lebo ju tak veľmi miloval a pritom ju nemohol vyslobodiť. Nakoniec sa rozhodol, že aj keby mal padnúť mŕtvy od vysílenia, skúsi rozviazať korene, ktoré Fadreyu zväzujú, alebo skamenie na mieste a bude tam s ňou až do konca sveta. Dal teda dole luk a tulec, aby ho nič ani najmenej nezaťažovalo a dôkladne preskúmal snáď každý jeden uzol a spletenec koreňov, lebo potreboval nájsť miesto, kde je posledný uzol, aby správne začal. Nikde v legendách sa nespomína, aký čas Vanthel strávil hľadaním správneho miesta, kde začať so svojou neľahkou úlohou, no aj tí najhlúpejší sa v legendách nemýlia, ak vravia, že Vanthel stratil dole v koreňoch Borlandu pojem o čase a krkavce ho už viac nezaujímali, lebo len čo uvidel Fadreyinu tvár, žiadnu radu už nepotreboval a aj tisícky krkavcov by ho nerozčúlili. Jasné však je, že Vanthel hľadal dlho a žil tam dole dlhé dni a ešte dlhšie noci a nažive bol len vďaka jedlému hmyzu potulujúcemu sa tam dole a vďaka Fadreyiným slzám, z ktorých pil, aby sa udržal nažive. Slzy mu omladili tvár a dodali množstvá nevídanej sily. V mužovi sa totiž Fadreyine slzy menili na mocnú silu muža, na rozdiel od krehkosti a láskyplnosti ženy. Keď Vanthel konečne poznal, ktorý povrazec patrí ku ktorému stromu, vedel, že by stačilo uvoľniť len južné lesy, lebo severné držali príliš silne a nesmel zabúdať, že samotný sever bol ďaleko a podzemné siene sa nachádzajú na juhu Borlandskej krajiny. Vedel teda, že ak by Fadreyu vyslobodil z koreňov južných lesov, ostatné lesy by ju už nezväzovali mocne a prepustili by ju. Trávil teda dlhý čas, kým rozmotával tisícky rokov pevné uzly a veru až do krvi sa predrali jeho ruky a pot z neho stekal v prúdoch, ako horlivo musel bojovať so silou najkrásnejších lesov Dorgauru. Fadreya však trpela s ním, lebo korene aj z nej opadávali a ostatné ju zomkli ešte viac v bolestiach. Čas už tam dole pre pastiera Borlandu skutočne neexistoval a vypĺňala ho len temnota osvetlená kryštálovou žiarou Fadreyinej tváre.

Nastal horký plač, keď Vanthel zistil, že rozplietol iba pramálo koreňov južných lesov a toľké ešte ostávali a ešte tuhšie a zložitejšie sa prepletali s ostatnými. Premkol ho hnev plný lásky. "Si mi drahšia, ako nádhery Južných Borlandských lesov, Fadreya! Odpusť mi!" a v zápale smutného hnevu si navlhčil šípy jej slzami a strieľal do koreňov z juhu, ktoré praskali a mizli kamsi hore do zeminy nad nimi. Fadreya nariekala, no Vanthel sa nedal zastaviť a neúprosne ničil korene. Neušetril ani korienky kvetín, tenké... no ostré ako britva a bez milosti ich potrhal. Napriek všetkému žiaľu však svoje slovo dodržal a zachoval si lásku voči lesu, lebo zvyšných lesov sa nedotkol, iba ak neúmyselne. Ak by však vedel, čo ho čaká, keď vyjde z Fadreyiných siení, určite by bol zostal dole a možno sa aj skántril. Obyvatelia Borlandu však všetko videli a mnohí, čo sa v tom čase prechádzali krajmi južného lesa sa v strachu rozutekali preč. Kmene stromov tam totiž pukali a praskali, lomozili v hrôzostrašných výkrikoch a padali jednak dole k valom Borlandu ako aj do ešte hlbšej krajinky viac na juhu, kde svah klesal ďaleko a nasledovala väčšia rovina s množstvom lúk a planín. Všetky stromy navyše boli nasiaknuté Fadreyinými slzami a mnohé kôry na stromoch explodovali a vylievali vodu na južné planiny. Tak sa teda stalo, že za jeden dlhý a strašný deň pominula žiarivosť Borlandu a odvtedy to bol kraj ešte viac tichší ako predtým, lebo aj stromy prestali spievať, mesto bolo zaplavené slzami, ako aj južné planiny a mnohé stromy z iných kútov lesov podľahli skaze tiež, lebo boli mocne prepletané s južnými a šípy Vanthelovho luku ich zasiahli taktiež. Mnohím obyvateľom Borlandu sa podarilo utiecť, no mnohí pomreli alebo sa utopili. Tí, čo nestihli odísť, uchýlili sa do vysokej strážnej veže a videli všade naokolo strašnú spúšť, ktorá prišla znenazdajky. S ďalekohľadmi brázdili okolie a mnohí horlivo nariekali, lebo dlho trvalo, kým stromy na juhu prestali padať.

Vanthel bol medzitým dole a veľmi sa unavil, lebo aj naňho dopadla ťažká ťarcha činu, ktorý vykonal. Mnoho krát ľutoval, že neprejavil viac trpezlivosti a s láskou nerozplietol Fadreyu z koreňov. Zároveň ju však bezmedzne miloval a aj ona jeho. Odpustila mu jeho čin aj keď často zaň plakala. Keď ale konečne ju už nič z juhu nedržalo, stromy sami boli nesmierne naľakané a vystrašené a uvoľnili ju. Vtedy sa ten zvyšok rastlinstva, ktorý Vanthelovmu činu unikol, prestal tak zelenať a stal sa z neho les rovnaký, ako všade po Dorgaure lebo Fadreyine slzy ho už nikdy potom nenapĺňali, iba dažde a podzemná voda ho napájala. Keď teda Fadreya spočinula voľná v celej svojej kráse v šatách z listov a kvetov, ktoré na sebe mala keď ju zviazali korene, vzal ju Vanthel do náručia, pobozkal ju a odniesol von. Strašné bolo zistenie, že padli dokonca aj stromy hlbokého temna, ktorými sa v strachu prepletal na ceste za Fadreyou. Všetko bolo spustošené, len holá blatistá zem zostala a dole sa v šírom južnom kraji na seba tisli stovky ba tisícky kmeňov kedysi prekrásnych stromov a naplnili dlhé míle vodou, naplaveným drevom, kôrou a darmi matky zeme. Vanthel ušetril Fadreyu od pohľadu tam, hoci ho prosila, aby jej ho ukázal. Nemohol však, lebo sa bál, že by jej srdce puklo od žiaľu. Vybral sa teda plahočiť s ňou hore svahom a keď na vrchu spočinul a zbadal zaplavené mesto a len osamelo stojacu strážnu vežu, v ktorej sa tislo zopár tých, čo prežili, zaplakal a nechal aj Fadreyu, aby sa zahľadela na mesto Borland, kedysi také slávne a majestátne. Mnohým dávnym udalostiam bolo svedkom a predsa nezostalo ako posledné z miest toho kraja celistvé a nezničené.

Tí, čo boli hore vo veži a videli Fadreyu s Vanthelom hore na južnom svahu, zosmutneli, lebo chápali, čo sa prihodilo. Sami niektorí z nich vedeli o Fadreyi, lebo im o tom lesy rozprávali. Aj keď nikto nevedel to, čo druhý, lebo lesy každému vraveli iné veci. Spoločne však chápali pravdu a vedeli, že činy Vanthela sa nedajú zvrátiť. Zároveň ich však s horkosťou chápali. Vraví sa, že k tým pozostalým večer priletel krkavec. Bola tam jedna stará žena, ktorá ich reči rozumela. Krkavce hovorili, že sa chystajú odletieť lebo zimu prečkali ale keďže sa stalo také nešťastie, vezmú list a poletia s ním za tým, za kým im rozkážu letieť. Jeden z vojakov teda spísal list, v ktorom všetko vysvetlil a napísal aj všetko o Vanthelovi, čo vedel a poslal krkavca s listom ku kráľovi. Traduje sa, že ak by nebolo toho listu, nikto by sa nikdy nedozvedel, ako padol Borland a nikdy by sa nerozprávali o tom legendy iba ak medzi ľudom zopár tých, čo unikli skaze. Žiadna z nich však nebola úplne dokonalá a stopercentne pravdivá, lebo sám vojak nechápal všetko a preto je na tomto mieste spísaná história pádu tohto mesta a je pravdivá vo všetkých faktoch, ktoré v nej sú uvedené. Osudy ľudí v strážnej veži už nie sú známe, no v legendách sa traduje, že zhynuli hladom, inde sa hovorí, že ich postihli ochorenia od strašných komárov, ktorí prileteli po spustošení Borlandu do toho kraja. Vie sa však, že nikto po nich neprišiel a aj sám Vanthel spolu s Fadreyou od nich odišiel, lebo sa nemali ako k nim dostať.

Na miestach, kde boli naplavené Fadreyine slzy a kmene stromov, teda v meste a planinách na juhu, neskôr vznikli usadením močiare. Nikdy však nezapáchali lebo v nich nebola voda, ale tie zázračné slzy. Preto sa vždy každý, kto niekedy náhodou uzrel pozostatky mesta alebo močiar na južných planinách divil, ako je možné, že necítiť zápach a tak močiare dostali na mapách názov "Mystické Močiare", jednak pre tú menšiu záhadu, ktorú nik nechápal a jednak preto, že ako maják sa z hnedastých bažín týčila biela strážna veža Borlandu, z ktorej sa v noci podľa legiend šíril krik o pomoc a nárek hladujúcich. Niekto ich mystické volal aj preto, lebo nikdy o Borlande nepočul a nevedel, ako teda močiare vznikli.

Osudy Vanthela a Fadreyi sú viac menej neznáme. Vie sa len to, že odišli z tých krajov, no trvalo im to dlho, lebo pôda bola zničená a trpeli hladom a smädom a tak postupovali pomaly. Nadobro opustili severovýchod a usadili sa na ďalekom juhovýchode pri úpätí Urdenských hôr, ktoré sa tiahli od východného až po západne pobrežie Dorgauru a pretínali celý kontinent na Sever a Juh. Boli to najväčšie hory kontinentu a mali mnoho iných mien. Niekto ich nazýval "Veľká stena", druhí "Veľké hory", či jednoducho "Urdeny" alebo tiež "Štítové eposy", čo používali najmä básnici v piesňach o týchto horách. Keď teda boli usadení pri tých majestátnych vrchoch, žili tam v láske. Dlhé veky trvalo, kým si dokázal Vanthel odpustiť svoj čin a ešte dlhšie veky trvalo, kým Fadreya prestala plakať za Borlandskými lesami. Potom však boli šťastní a Fadreya už nikdy nezaplakala a Vanthel už nikdy neuchýlil sa k temnej myšlienke na svoj čin lebo bol vyrovnaný sám so sebou. Aj keď o ich spoločných dňoch sa nevie mnoho, vieme, že mali šesť detí a patrili medzi najkrajšie, lebo Fadreya nebola ženou ale členkou už dávneho neexistujúceho národa, o ktorom málo rozprávala, lebo na Dorgaure ich bolo z jej rodu už pramálo a žili v tajnosti. Vďaka jej životnej sile, ktorú mu svojou láskou predávala sa Vanthel dožil dvadsaťkrát dlhšieho veku ako obyčajný človek a umrel za súmraku, keď sa s Fadreyou prešiel na vrchol prvej hory Urden a zahľadel sa na oceán, naposledy pobozkal Fadreyu a odišiel vyrovnaný. Dodnes tam je jeho socha, lebo keď zomrel, Fadreya vypustila najkrajšiu slzu a on tam skamenel v krásnej a živej podobe ležiac na vrchole. Fadreya údajne zostala na vrchu, lebo už ju nič nepútalo ísť späť. Tam aj, nevedno kedy, zomrela.

Mystické Močiare boli vždy v legendách symbolom toho, aká bolestná môže byť láska a ako krehko a trpezlivo s ňou treba zaobchádzať. Ako všetko vo svete však aj pád Borlandu mal svoj dôvod a istý osud, a preto je legenda mnohých mien o Vanthelovi a Fadreyi posolstvom sily lásky a rán, ktoré s ňou často vzniknú. Rany pravej lásky sa však vždy zahoja, ako tomu bolo pri príbehu Vanthela aj Fadreyi. Ale stopy zostanú vždy, dá sa však na ne zabudnúť a zmieriť sa s nimi.

Poznámka na záver od autora: Celý príbeh sa odohráva, ako ste pochopili, vo fantazijnej krajine, ako som aj napísal. Dopíšem však len, že je to len zlomok toho, čo so svojím vlastnoručne vyrobeným svetom plánujem urobiť. Preto rozhodne môžete aj v budúcnosti čakať ďalšie príbehy z tohto fantasy univerza.

Jozef Andraščík

Jozef Andraščík

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, ktorého baví písanie, predovšetkým príbehov, poviedok a pod. Rád píše aj všeličo iné, ako recenzie, úvahy a ďalšie. Rád sleduje kvalitné filmy a vychutnáva si voľný čas zmysluplným spôsobom. Zoznam autorových rubrík:  PríbehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu